Dá sa pomôcť ľuďom, aby nepadali?

|

Odpovedá
Ing. František Hlavačka, CSc.,
Ústav normálnej a patologickej fyziológie SAV

Odpoveď na túto otázku by som rozdelil do dvoch častí. Prvá sa týka samotného pádu. Ak už k nemu dochádza, tak na pomoc je neskoro. Nech totiž monitorujeme akékoľvek informácie, kým sa dostanú do mozgu, trvá príliš dlho na to, aby mohol človek aktívne reagovať. Ak sa ťažisko tela vychýli za opornú plochu nôh, fyzikálne sa už nedá nič robiť. Je to podobné ako v kritických situáciách šoféra. Pre značnú rýchlosť auta nie je dostatočne rýchly a dochádza k havárii. Aj pred pádom človek roztiahne ruky, aby ho tlmil, čo je výsledkom reflexných mechanizmov spúšťaných informáciou z orgánu rovnováhy..
Druhá časť odpovede by mala byť na otázku, či možno človeka, najmä staršieho, pripraviť na to, aby sa nedostal do situácie, v ktorej je pád nevyhnutný. To je možné. Náš tím sa v rámci európskeho projektu RP6 „Sensaction-AAL“ usiluje vypracovať systém, ktorý by mu umožnil zabrániť možnému pádu.
Najprv si však priblížme princíp udržiavania postoja pomocou zmyslov. Na zmyslovej regulácii postoja sa zúčastňuje zrak, vestibulárny systém alebo orgán rovnováhy vo vnútornom uchu a somatosenzorické signály zo svalov tela,  kĺbov a chodidiel nôh. Zrak dáva mozgu signál, že sa pohybujete voči okoliu. Orgán rovnováhy informuje o náklonoch tela a hlavy, chodidlá zasa o svojich meniacich sa oporných bodoch a kontaktoch s plochou. Keď mozog dostane všetky tri informácie, vie, že všetko je v poriadku.
Na nedávnej Noci výskumníka mali návštevníci možnosť si vyskúšať základnú formu, z ktorej vychádza pohyb – postoj. Stačilo, keď sa postavili na špeciálnu platformu a na monitore mohli sledovať, aká je ich stabilita postoja. Bodku označujúcu nulový pohyb nemal nikto. Zakaždým to bolo aspoň malé klbko rôznych malých pohybov, ktoré vždy existujú. V úplnom pokoji totiž človek nemôže byť. Je to preto, že princípom udržania rovnováhy je neustále padanie a bránenie mu. Nemať pohyb je nefyziologické. Neustále by sa totiž napínala jedna svalová skupina. Tie sa musia meniť, aby sa nepreťažovali.
Na druhej strane sa však zo zaznamenaných výchyliek dá určiť, ako je postoj človeka stabilný alebo nestabilný. V tomto smere sa podmienky pritvrdia. Stačí napríklad vyradiť informáciu z jedného zmyslu, ktorým je zrak, napr. zatvorením očí. Mozog má menej informácií a začína mať problémy s rozhodovaním o postoji. Situáciu vyšetrovanej osobe ďalej zhoršíme, keď ju postavíme na mäkkú podložku – molitan, ktorý sa poddáva, a tým sa strácajú presné somatosenzorické signály z chodidiel a nôh. Ak pritom musí zavrieť oči, zostáva mu z troch informácií len posledná, a to z orgánu rovnováhy, ktorá je však jediným absolútnym zmyslom pohybu v priestore. Zrak i somatosenzorické signály sú relatívne zmysly. To je najjednoduchší test schopnosti udržať stabilitu postoja.
Zdravý mladý človek zvláda aj takéto situácie, lebo má napriek prerušeniu signálov zo zraku a chodidiel dostatok informácií. Inak je to už so staršími ľuďmi po šesťdesiatke, ktorým zmysly slabnú a zmenšuje sa aj kapacita mozgu. Často povedia, že ich nohy sú neisté. Tu však nejde o nohy. Znamená to, že centrálny nervový systém má nedostatok informácií o mieste staršieho človeka v priestore. Dôsledkom je, že seniori postupne svoj pohyb obmedzujú. Uťahujú sa do svojho sveta. Najprv prestávajú chodiť vonku na veľké vzdialenosti. Postupne sa dostávajú do situácie, že sa zdržujú len doma a aj tam málo chodia. Nie vždy preto, že ich niečo bolí, ale preto, že majú strach z pohybu vyplývajúci z obavy o svoju stabilitu a následných pádov.
To všetko je známe. Čo však s tým? Starým ľuďom majúcim problémy so stabilitou a chôdzou chceme pomôcť, lebo vieme, že sa to dá. Vďačíme za to nielen novým vedeckým poznatkom, ale aj modernej technike, ktorá nám dáva k dispozícii vynikajúce nástroje na monitorovanie náklonov tela a spätnú väzbu. My sme toto zariadenie umiestnili na opasok, lebo najlepšie je merať postoj a pohyb v páse. Spôsob je podobný ako pri záznamoch EKG a krvného tlaku. Najmodernejšie prístroje majú schopnosť monitorovať pohyb až 24 hodín a zaznamenávať ho na čipovú mikrokartu. Na základe toho môže lekár porovnať tvrdenia človeka s reálnou situáciou o jeho pohybe a stabilite.
To je však len prvý krok. Druhým je spätná väzba, teda reakcia na konkrétny stav. Tomu slúži druhá časť opasku. Tvorí ju vibračné zariadenie, ktoré prostredníctvom jemných signálov vyvolá potrebu vyrovnať sa. To chceme využívať na tréning stimulácie zmyslov. Zatiaľ sme v situácii, keď prístroje nemôžu nahradiť stratené schopnosti, ale ich zvyšky sa dajú posilňovať tréningom. Ľudia si totiž navykli trénovať a posilňovať telo vo fitnescentrách či mozgovú činnosť lúštením krížoviek, šachom a inými zábavami. To isté sa dá robiť aj so zmyslami zabezpečujúcimi stabilitu postoja a chôdze. Tento tréning sa bude dať robiť doma alebo napríklad v obľúbenej záhradke, kde má starší človek strach z nestability na trávnatej ploche. Ak bude sústavne dostávať isté impulzy a bude sa nimi musieť riadiť, mozog sa bude vedieť orientovať, čím neistota a strach pominú alebo sa aspoň zmenšia. Pochopiteľne, výborným doplnkom môže byť aj rýchla chôdza a rôzne pohyby na posilnenie zmyslov.
Vráťme sa však k otázke. Zaoberáme sa aj tým, ako zabrániť samotnému pádu. Zatiaľ je to v rovine uvažovania, hľadania ideí. Jednou z možností je dávať informácie o nebezpečných náklonoch tela priamo svalom, aby pádu zabránili. Tým by sa šetril čas a reakcia by mohla prísť v pravú chvíľu. Inou možnosťou, ktorú skúmajú kolegovia z Nemecka, je bližšie spoznať príčiny pádov starších ľudí. Na to však nepostačujú simulované pády. Treba analyzovať videozáznamy reálnych pádov, ku ktorým dochádza napríklad v domoch dôchodcov, kde je dnes dostatok monitorovacích videozariadení.