Nazeranie na jazyk a na svet

|

Hovoríme s prof. Slavomírom Ondrejovičom, DrSc.,
riaditeľom JÚĽŠ SAV

Mohli by ste v základných črtách charakterizovať sociolingvistický prístup k jazyku? Kde sa vzal a prečo je pre slovenskú jazykovedu práve v súčasnosti dôležitý?

— Sociolingvistika je disciplína, ktorá vznikla v 60. rokoch 20. storočia vo Veľkej Británii a v USA. Vychádza z poznania, že jazyk sa nevyskytuje v jednoliatom ani v uzavretom rečovom spoločenstve a zaujímajú ju najmä jedinečné situácie najrôznejšieho druhu. Medzi jej hlavné témy patrí napríklad jazyková variantnosť, teda jestvovanie jazyka v obmenách, postoje k jazyku, vývojové zmeny v jazyku a ich príčiny, jazyk mesta, analýza dialógu, sociálne a štýlové rozlišovanie jazyka, dvojjazyčné a viacjazyčné správanie jednotlivcov i jazykových spoločenstiev, ale aj medzinárodné jazyky a medzinárodná komunikácia. V sociolingvistike sa pozornosť bádateľov presunula k výskumu funkcií jazyka priamo v praxi. Táto disciplína, ktorá vznikla na hranách viacerých spoločenských vied, postavila do centra živého, skutočne jestvujúceho človeka a pustila sa do skúmania plnokrvného jazyka.

Vašu knihu Jazyk, veda o jazyku, societa s podtitulom Sociolingvistické štúdie možno chápať aj ako úvod do štúdia sociolingvistiky na Slovensku, keďže riadna vysokoškolská učebnica dosiaľ nejestvuje.

— Na Slovensku máme už niekoľko základných prameňov na štúdium sociolingvistiky. Je tu šesť zväzkov domácej edície Sociolinguistica Slovaca, práca Radoslava Pavlíka Elements of Sociolinguistics v anglickom jazyku i viaceré ďalšie špecializované príručky. Zatiaľ sa však nezaobídeme bez zahraničných zdrojov. V monografii Jazyk, veda o jazyku, societa uvádzam aj rozsiahlu bibliografiu, ktorá môže orientovať záujemcov o túto disciplínu. Sociolingvistika sa na Slovensku pestuje v Slovenskej akadémii vied, ale aj na niektorých našich univerzitách — v Prešove, v Košiciach, v Banskej Bystrici. Iná vec je, že sa u nás táto disciplína nedá vyštudovať ako odbor, nemáme katedru ani oddelenie sociolingvistiky. V rámci svetovej jazykovedy pritom sociolingvistika predstavuje už dávnejšie zavedený odbor, ktorý sa stále rozvíja a prehlbuje naše poznanie skutočnej situácie a fungovania jazykov vo všetkých kútoch zeme. Na Slovensku sme sa v tejto veci z rôznych dôvodov oneskorili, ale predsa sme ešte v poslednej chvíli naskočili na vlak.

Pri čítaní tejto vašej knihy som však mala pocit, akoby na Slovensku jestvovali dve jazykovedy — klasická, normativistická, a oproti nej sociolingvistika, ktorá by chcela klasickú lingvistiku nielen ovplyvniť, ale ju dokonca vytlačiť z tradičnej hlavnej pozície. Predpokladám, že jazykoveda je stále iba jedna, dve alebo aj viaceré sú skupiny jazykovedcov s odlišným až protichodným postojom k jazyku a k aktuálnym úlohám, ktoré v súvislosti s jazykom treba predovšetkým riešiť. V čom spočíva jadro sporu?

– Vzniknutú situáciu treba vnímať skôr tak, že v súčasnosti žijú vedľa seba dva pohľady na skúmanie jazyka, dva spôsoby nazerania na to, čo robiť s jazykom, ako sa má a môže doň zasahovať, akú povahu má jazykový systém, nakoľko môže byť pri rozhodovaní smerodajný úzus, teda jazyková prax, nakoľko treba veriť vo vnútorné sily jazyka. Jadro sporu spočíva v tom, že jedna strana zdôrazňuje analógiu, systémovosť, ústrojnosť, potrebu preniesť vyžadovaný ideál do praxe v relatívnej úplnosti, a to aj prostredníctvom príkazov, zákazov či dokonca trestov. Druhá strana sa opiera skôr o to, čo hovorí norma, najmä tá kultivovaná a prestížna, vžitosť a funkčnosť. Usiluje sa pochopiť a vysvetliť aj „odchýlky“ od kodifikovanej normy, pravdaže, len tam, kde sa to dá. Ide napríklad o rehabilitáciu odmietaného tvaru „hranolky“, pripustenie celého vejára výslovnostných realizácií v hláskových skupinách le, li na rozdiel od doterajšej kodifikácie, ktorá v týchto pozíciách vyžaduje len príznakovú mäkkú výslovnosť: ľes, ľen, ľist. Počet miest, pri ktorých sa prvý a druhý prístup rozchádzajú, však predstavuje nízke percento.

Sociolingvisti neveľmi súhlasia s tradičným chápaním jazykovej kultúry, najmä nie s odporúčaním jedného výrazu a zatracovaním iného, synonymného, ale hodnoteného prívlastkom nespisovný, nesprávny alebo menej vhodný. Vy sám uprednostňujete farebnosť, pestrosť, variantnosť jazyka, hoci aj na úkor prísneho dodržiavania kodifikácie.

— Myslím, že k jazyku sa nemáme približovať tak, že sa budeme pokúšať nasadiť mu korzet, ktorý nepotrebuje. Ani tak, že budeme nad ním práskať bičom. Náš jazyk, ktorý je s nami už od nepamäti v dobrom i zlom, ktorý nám slúži a usiluje sa vyhovieť všetkým našim želaniam a potrebám, si zaslúži omnoho zdržanlivejšiu a prívetivejšiu starostlivosť. Treba si uvedomiť, že on je tu nielen s nami, ale je aj pre nás. To, pravdaže, neznamená, že máme akokoľvek poľaviť v nárokoch na dobrú či kultivovanú slovenčinu. Isté situácie si vyžadujú vysokú kultivovanosť a vybranosť prostriedkov, v iných však máme právo zapojiť do komunikácie všetky sféry a celú škálu registrov nášho národného jazyka. To je predpoklad onej pestrosti a rozmanitosti nášho prejavu i plastickosti a presnosti toho, čo chceme vyjadriť. Jazyk má rád varianty, veď najmä prostredníctvom nich sa môže rozvíjať, byť farebný. Pravdaže, nejde o pestrosť za každú cenu, ale o cieľuprimeranú a účelnú pestrosť, ktorá sa zrkadlí vo výstižnosti, výraznosti, plastickosti a presnosti, teda v „správnosti“ toho, čo hovoríme a píšeme. Môj obľúbený autor Mark Twain povedal: Rozdiel medzi správnym a približne správnym slovom je taký ako rozdiel medzi zásvitom blesku a blikotom svätojánskej mušky. Používateľom jazyka pri tom okrem vlastnej intuície pomáhajú najmä tie opisy živých noriem v slovníkoch a príručkách, ktoré sa usilujú čo najmenej zasahovať do jazyka a opierajú sa o živú, nefalšovanú skutočnosť.

Čo si však myslíte o názore, že najskôr treba vynikajúco spoznať spisovný jazyk — a až potom možno, tvorivo, porušovať normu? Veď ani prestížni používatelia jazyka ako napríklad učitelia si často „nedokážu“ osvojiť pravidlo zo základnej školy, že v prvom páde množného čísla sa v prídavných menách mužského osobného rodu píše v koncovke mäkké i, í. Nikto sa nechce znemožniť pravopisnými chybami v anglickom obchodnom liste, ale v materinskom jazyku to urobí pokojne.

– Normy možno naozaj tvorivo porušovať iba v prípade, že ich dobre ovládame. Aj známy lexikograf a teoretik jazyka L. V. Ščerba, ktorý sa pri každej príležitosti nadchýnal odklonmi od striktných noriem, zdôrazňoval, že musia byť funkčné. Vaše pozorovanie, že chýb v pravopise sa dopúšťajú aj prestížni používatelia jazyka, by som chcel trochu spochybniť. Podľa mojich skúseností, ak sa aj kultivovaní používatelia jazyka dopúšťajú chýb, býva to skôr z nepozornosti a v časovom strese. V ostatných prípadoch by som už nehovoril o prestížnych ani kultivovaných používateľoch. Skôr sa mi zdá, akoby niektorí pisatelia blogov a chatov nadobudli dojem, že ten ypsilon v množnom čísle si môžu dovoliť. Ale dosť by som pochyboval, že by sa takíto pisatelia grupovali z učiteľského stavu.

Netvrdila by som to bez dlhoročnej redakčnej praxe. Pre sociolingvistiku je dôležitou veličinou i frekvencia, častosť výskytu jazykových javov. O toto kritérium sa dosť opierajú aj autorky mnohozväzkového Slovníka súčasného slovenského jazyka, ktorý sa realizuje v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV a postupne vychádza vo vydavateľstve Veda. Nie je to však trochu neistá opierka? Vari častá chyba prestáva byť chybou?

– V tomto bode je sociolingvistika naozaj v zásadnom spore s tradičnou jazykovou kultúrou. Podľa klasických jazykovedcov o uznaní nejakého slova alebo tvaru kodifikáciou rozhodujú iba vlastnosti príslušných jazykových jednotiek a zásady jazykovej kultúry. Pre sociolingvistiku je výskyt slova alebo tvaru a jeho častosť neprehliadnuteľnou veličinou, s ktorou ďalej jemne pracuje. Nestačí jej len zaregistrovanie akýchkoľvek výskytov, ale ide najmä o výskyty u dobrých, kultivovaných autorov a dobrých účastníkov komunikácie. V tomto zmysle častá chyba naozaj prestáva byť chybou. V minulosti sa za chybu považovalo napr. použitie slovesa vyhýbať sa so zvratným zámenom, malo byť vyhýbať niečomu.

Chodia ešte jazykovedci medzi ľudí? Sociolingvistický prieskum v teréne zo začiatku 60. rokov minulého storočia ste sám označili za neuspokojivo využitý. Nebolo by užitočné uskutočniť rozsiahlejší a čerstvý výskum?

— V 60. rokoch 20. storočia sa urobil dôležitý krok aj z pohľadu európskej jazykovedy, zorganizoval a uskutočnil sa sociolingvisticky orientovaný celoslovenský prieskum našej jazykovej situácie v sto slovenských mestách. Máte pravdu, aj dnešok si pýta takúto akciu. Pripravujeme sa na to dávnejšie, ale zatiaľ sme neboli úspešní aj preto, lebo riešime nespočetne veľa úloh. Okolnosti nás však nútia takýto výskum presadiť a dokonca rozšíriť a prehĺbiť, keďže v uvedenom čase si bádatelia veľmi nevšímali etnicky a jazykovo zmiešané oblasti. Zaujímala ich predovšetkým hovorená podoba slovenského spisovného jazyka. V tejto chvíli máme preto z oblastí, kde žijú vo väčšom počte naše menšiny, len sondy, systematický výskum na nás ešte len čaká. Nevieme presne, či sa jazyky, ktoré spolu žijú na rovnakom priestore, rešpektujú alebo si konkurujú, ako sa prípadne navzájom ovplyvňujú či dokonca vytláčajú. Neodkladnosť takéhoto prieskumu ukázali aj diskusie okolo novelizácie zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Znovu sa teda uchádzame o interdisciplinárny projekt s názvom Jazyková situácia a jazyková politika na Slovensku v medzinárodnom kontexte. Dúfam, že to tentoraz vyjde.

Ste jazykovedec, ktorý nesedí doma pri peci. Veľa cestujete aj súkromne, pričom v tom skutočnom, neraz veľmi vzdialenom svete nezabúdate skúmať a opisovať i konkrétny jazykový svet. Ovplyvnilo svetobežníctvo aj váš prístup k slovenskému jazyku?

— Pracovne mierim zväčša na zahraničné konferencie, pobyty alebo výskumné cesty, na ktorých je pre mňa dominantná jazykoveda, hoci ani tam sa programovo nevyhýbam zážitkom, ktoré nie sú čisto filologické. Dojmy a postrehy z tohto typu ciest som čiastočne opísal v knižke Sedem a pol s podtitulom Zápisky z tzv. vedeckej turistiky. Moje súkromné cesty, ktoré trochu sebaironicky nazývam expedíciami, vedú skôr na iné kontinenty. Na nich sa zasa nevyhýbam ani filologickým zážitkom. V súčasnosti o týchto cestách pripravujem knihu, ktorú som nazval Dlhý je tieň Babylonskej veže. Babylonská veža, ako vieme aj z biblického rozprávania, má na svedomí onú tisícorakú rozmanitosť jazykov sveta, ktorú niektorí považujú za prekliatie, iní však za zdroj fascinujúcich pôvabov. Svet okolo seba vnímame vždy cez prizmu jazyka, resp. jazykov, ktoré používame. Trochu neskromne som si natiahol veľké plátno, na ktorom postupne zachytávam malé dobrodružstvá, ktoré som zažil na iných kontinentoch, a pokúšam sa obnoviť úvahy a nápady, ktoré vo mne skrsli počas potuliek. Do tohto všetkého však votkávam aj úvahy o našom jazyku a našej jazykovede, teda aj reflexie o živote a o nás samých u nás doma. Iný môj obľúbenec — lingvista a filozof Wilhelm Humboldt sa takmer pred dvesto rokmi vyjadril, že jazyk je spätý s pôvodom svojho národa, ale svojimi koreňmi siaha aj hlboko do ľudskej podstaty. Pri vnímaní jeho zvukov máme preto pocit, akoby sme spolu s rodným jazykom prijímali časť seba samého. Určite na tom niečo bude.

MIROSLAVA ČIERNA