Čo sú to autoimunitné choroby?

|

Odpovedajú: Prof. Ing. Miroslav Ferenčík, DrSc,
Lekárska fakulta UK, Bratislava
a Prof. MUDr. J. Rovenský, DrSc,
Národný ústav reumatických chorôb

O to, aby sme dokázali prežiť vo svete plnom útočných vírusov, baktérií, plesní a iných pliag, sa stará náš imunitný systém. Od iných systémov organizmu sa líši tým, že ho netvorí presne ohraničená anatomická štruktúra. Je to rozptýlený orgán s hmotnosťou približne 1 kg a tvoria ho bunky (najmä biele krvinky) cirkulujúce v krvi a lymfe alebo usadené v lymfatických orgánoch. Autoimunitné choroby vznikajú ako dôsledok porušenej funkcie imunitného systému, ktorý nedokáže správne rozlíšiť medzi vlastnými a cudzími antigénmi. Mohli by sme povedať, že je sám sebe nepriateľom. Imunitný systém je príliš usilovný, možno až ustráchaný. Je to niečo podobné, ako keď vojak v strážnej službe začne v noci strieľať na pohybujúcu sa ľudskú siluetu bez toho, aby sa presvedčil, či je to nepriateľ alebo jeho kolega, ktorý sa vracia z tajného rande. Dôsledkom takejto nadmernej alebo precitlivenej aktivity imunitného systému je napadnutie vlastných buniek a tkanív, čo má za následok ich poškodenie. Môže byť pri tom napadnutý len jeden druh buniek, alebo len jeden orgán alebo viacero druhov buniek, tkanív, či systémov. V prvom prípade hovoríme o orgánovo špecifických autoimunitných chorobách, v druhom prípade o systémových autoimunitných chorobách.
Imunitný systém pri útoku na vlastné bunky a tkanivá môže využiť dva druhy zbraní. Sú to protilátky, ktoré možno prirovnať „tankovým strelám“ B-lymfocytov, alebo autoreaktívne T-lymfocyty, ktoré môžu pôsobiť ako „raketové strely“ z vrtuľníkov.
Klasickým príkladom autoimunitnej choroby sprostredkovanej B-lymfocytmi a ich „tankovými strelami“ je idiopatická trombocytopenická purpura. Postihuje trombocyty (krvné doštičky), ktoré sa pri poradení tkaniva (napr. porezaní kože) hromadia v mieste krvácania a spoluvytvárajú krvnú zrazeninu. Tá upchá otvor v poškodenej cieve a zabráni ďalšiemu krvácaniu. Následkom niektorých vírusových infekcií alebo pôsobením niektorých liečiv sa povrch trombocytov zmení tak, že ich imunitný systém začne rozpoznávať ako cudzie a začne tvoriť proti nim autoprotilátky, ktoré sa nadviažu na trombocyty. Vzniknú tak imunokomplexy dostičiek s nadviazanými autoprotilátkami. Tie cirkulujú v krvnom obehu kým sa nedostanú do sleziny, ktorý je orgánom pôsobiacim ako „cintorín trombocytov“. Slezina tieto imunokomplexy rozpozná a pohltí. Následkom toho klesá normálny počet trombocytov (250 000 na mikroliter krvi) na hodnoty asi desaťkrát nižšie. To spôsobuje zvýšenú krvácavosť prejavujúcu sa malými červenými škvrnami. Škvrny sa nazývajú „purpura“ a môžu sa nachádzať v koži alebo v oku. Najzávažnejším je vnútorné krvácanie do orgánov alebo do telových dutín, ktoré môže zapríčiniť smrť.
Príkladom autoimunitnej choroby vyvolanej autoreaktívnymi T-lymfocytmi môže byť juvenilný diabetes mellitus (cukrovka I. typu), prípadne reumatoidná artritída.
Juvenilný diabetes postihuje mladistvých a je iným ochorením ako diabetes dospelých. Vzniká poškodením ß-Langerhansových buniek v pankrease, ktorých funkciou je produkcia inzulínu, hormónu regulujúceho hladinu glukózy v krvi. Poškodené ß-Langerhansove bunky nie sú schopné tvoriť inzulín, a preto vzniká jeho nedostatok. Vtedy sa zvyšuje hladina glukózy (vzniká hyperglykémia), ktorej výsledkom môže byť poškodenie funkcie obličiek, očí, nervového systému a acidóza (porucha acidobázickej rovnováhy krvi). Neliečený diabetes môže vyústiť do kómy až smrti.
Iným príkladom autoimunitnej choroby vyvolanej autoreaktívnymi T-lymfocytmi je reumatoidná artritída, ktorou trpia asi 2 % populácie. Pri nej sa T-lymfocyty dostávajú do kĺbov, kde ničia kĺbovú chrupavku. Deštrukcia chrupavky vedie k poškodzujúcemu zápalu, pri ktorom vzniká bolesť, opuch kĺbov, obmedzenie ich normálnej pohyblivosti a zníženie kvality života. Následkom neliečenej reumatoidnej artritídy vznikajú nielen deformácie kĺbov až úplná strata ich pohyblivosti, ale môže nastať aj orgánové poškodenie srdca, pľúc, obličiek a zmyslových orgánov (najmä očí). Takýto pacient môže nakoniec skončiť na invalidnom vozíku.

Prečo nevznikajú autoimunitné choroby u všetkých ľudí?
Imunitný systém človeka za normálnych podmienok neodpovedá na vlastné antigény nesprávnou, poškodzujúcou imunitnou odpoveďou. Je to dôsledok imunologickej tolerancie (neodpovedavosti), ktorá sa vyvíja už počas vývinu embrya. Mechanizmy vzniku imunologickej tolerancie na vlastné antigény by sa dali prirovnať k situácii, keď do profesionálnej armády sa naverbuje množstvo vojakov, vrátane bývalých zločincov. Tí vojaci, u ktorých sa prejavia vražedné sklony proti vlastným príslušníkom, sa bez milosti zlikvidujú. Medzi ostatnými však ešte stále ostáva dosť potenciálne nebezpečných typov. Týmto sa však jednoducho nedá do rúk zbraň, a preto sa môžu zúčastniť len na pomocných prácach, ako je napr. kopanie zákopov. Ak sa aj u niektorých z týchto vojakov ešte prejaví agresívne správanie, zavrú sa do väzenia. Tým sa zabezpečí správna bojaschopnosť armády. Treba však priznať, že tento mechanizmus nemusí byť vždy stopercentný. Izolovaní nebezpeční jedinci môžu napr. z väzenia uniknúť, dostať sa k zbraniam a strieľať na ostatných vojakov.
Mechanizmy imunologickej tolerancie zabezpečujú ochranu jedincov pred autoimunitnými chorobami. Táto ochrana však nepôsobí rovnako účinne u všetkých jedincov. Niektorí z nich majú genetickú predispozíciu (zvýšenú náchylnosť), iní môžu mať nepriaznivú modifikáciu vlastných antigénov pôsobením vonkajších faktorov, napríklad niektorých mikroorganizmov. V týchto prípadoch imunitný systém takto „upravené“ vlastné antigény rozpoznáva ako cudzie a navodí proti nim autoimunitnú reakciu. Skoro všetky autoimunitné choroby sa vyskytujú častejšie u žien ako u mužov. Základnou liečbou je podávanie protizápalových, prípadne imunosupresívnych liečiv (utlmujú aktivitu imunitného systému).