Chrípka má (ešte vždy) svoje tajomstvá

|

Hovoríme s RNDr. Gustávom Russom, DrSc.,
z Virologického ústavu SAV

Aj keď jej prvé prípady ohlásili len pred viac ako rokom, 18. marca 2009, má niekoľko mien. Pôvodne sa jej hovorilo prasacia chrípka, potom mexická i nová chrípka. Najpresnejší je však schematický názov A(H1N1). Usudzovalo sa, že bude nebezpečne smrteľná, ukázalo sa však, že má pomerne mierne účinky.

Skôr než sa dostaneme k prasacej chrípke, povedzme si, čo vlastne chrípka vo všeobecnosti je.

Je to vírusové ochorenie. Nukleová kyselina, nesúca genetickú informáciu vírusu, nepozostáva z jedného vlákna, ako je to pri väčšine vírusov, ale skladá sa z ôsmich nezávislých vláken. A tie sa neustále menia, lebo vírus neustále mutuje. Dokonca keby sme zobrali vírus tej istej chrípky, napríklad hongkonskej H3N2 z roku 1968, a porovnali ho s dnešným variantom, nenašli by sme nijakú podobnosť.


Kedy vravíme o chrípke?

Chrípka je len jedna, ale jej vírusy majú viac podôb. Existujú dve základné situácie. Prvá nastáva, keď dochádza k bežným mutáciám, pretože sa v niektorom zo spomínaných vláken niečo zmení. K týmto mutáciám dochádza stále, ale o väčšine z nich sa nedozvieme. Vedú totiž do slepej uličky alebo vyprodukujú vírus neschopný rozmnožovať sa. Druhá situácia nastáva vtedy, keď sa v jednej jedinej bunke stretnú dva odlišné vírusy, ktoré môžu vyprodukovať nový vírus s kombináciu ôsmich vláken.

Kto vlastne roznáša chrípku?

V zásade poznáme tri druhy chrípkových vírusov – ľudský, vtáčí a prasací. Najrozličnejšie spektrum vírusov majú vtáky, ktoré môžu infikovať prasce. Tie však možno infikovať aj ľudským či prasacím vírusom. Jednoducho v nich sa môže všetko zamiešať. Čiže prasce sú jediným organizmom na Zemi, ktorý možno nainfikovať vtáčím i ľudským vírusom. Fungujú teda ako nejaká miešačka.

Stalo sa to aj v prípade prasacej chrípky?

Áno, zrejme také niečo sa stalo aj v prípade novej, či prasacej chrípky, keď niektoré z vírusov mali prasací charakter, iné sa podobali vtáčím a ľudským vírusom. Nový prasací vírus je vlastne trojkombináciou týchto troch typov vírusov. Málo sa pritom hovorí o tom, že mexický prasací vírus neizolovali z prasiat. Len nedávno sa podarilo v Severnej Amerike takýto vírus izolovať jedného prasaťa v Kanade, ktoré farmár nechtiac sám nainfikoval. Názov prasací vírus je preto zavádzajúci.

Je prasací vírus úplnou novinkou?

Nie, takéto trojkombinácie poznáme už z minulosti. Napokon vírus, ktorý bol takmer identický s dnešným, sa objavil už v roku 2006 v Hongkongu. Prečo sa však znovu objavil až pred rokom, nevie nikto povedať.

Čím sa odlišuje od klasickej sezónnej chrípky?

Normálne sa chrípková sezóna začína v septembri či októbri a končí sa 30. apríla. Tento vírus sa začal šíriť neskôr. Poznáme tri základné typy vírusov chrípky. A – tie infikujú cicavce a vtáky, B a C – infikujú výhradne ľudí. Za epidémie a pandémie je zodpovedný typ A. Ak raz človek ochorie na typy B alebo C, ktoré nemajú až takú schopnosť mutácie, získa proti nim doživotnú imunitu. Čo sa týka základného zloženia vírusov, obsahujú dve dôležité bielkoviny, podľa ktorých ich rozoznávame. Prvou je hemaglutinín (H). Pomocou neho sa prilepia na hostiteľskú bunku, vojdú dnu a tam sa rozmnožia. Druhou je neuraminidáza (N), umožňujúca vírusom dostať sa von z bunky a rozšíriť sa. Protilátky bránia hemaglutinínu, aby sa na prilepil na bunku. Chrípka typu H1N1 bola u nás aj pred tým súbežne s chrípkou H3N2. Nový vírus H1N1 má však natoľko odlišné H1 oproti tomu, čo tu bolo, že protilátky proti starému hemaglutinínu H1 nemôžu nič urobiť s novým H1. Preto sa očakávalo, že sa nový vírus výrazne rozšíri.


Prečo sa tak nestalo?

V každom prípade je tento vírus abnormálny a nikto z nás nevie, prečo sa teraz až tak veľmi nešíri a nespôsobuje smrť. Čiastočne by sa to dalo vysvetliť tým, že o chrípke vieme všetko možné. Vieme o segmentovaní génov, o výmenách, ako fungujú jednotlivé jeho bielkoviny, ako vyzerá ich trojrozmerná štruktúra. To sú úplne detailné záležitosti. Nevieme však, ako sa chrípkový vírus šíri, ako mutuje. Aké vlastnosti musí mať, aby sa z jedného človeka preniesol na druhého alebo z jedného zvieraťa na druhé. Väčšinu pokusov v biológii robíme na myšiach. Sú relatívne lacné a dá sa s nimi urobiť veľa pokusov. Problém je však v tom, že ak nainfikujete jednu myš a dáte ju medzi desať zdravých, tak tie nikdy nijakú chrípku nedostanú. Čiže nemôžeme sledovať, akým spôsobom treba ovplyvniť podmienky, aby sa vírus šíril. Tieto pokusy sa dajú robiť len na fretkách, ktoré sú nielen drahé, ale mnohí majú aj zábrany s nimi experimentovať, lebo sú to milé zvieratká. Zatiaľ sme sa dopracovali len k zisteniu, že na rozšírenie chrípky treba chladný a suchý vzduch. Vôbec nevieme, prečo je vírus zlý alebo dobrý. Dodnes sme nezistili, ktorý úsek robí vírus chrípky zlým alebo relatívne dobrým. Veľké nádeje sa vkladali do vzkriesenia vírusu chrípky z roku 1918. Bol totiž najhorším a vedci si mysleli, že ak ho vzkriesime, zistíme, čo ho urobilo takým nebezpečným. Nenašlo sa však na ňom nič špecifické. Musíme si uvedomiť, že vírus z roku 1918 ešte ľudia nepoznali, veď prvý vírus chrípky u ľudí izolovali až v roku 1934, pri prasatách o niečo skôr, v roku 1930. V roku 1918 nikto nevedel, že chrípku spôsobuje vírus.

Napriek tomu, že sa ukázalo, že nijaká celosvetová pohroma nehrozí, Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila túto chrípku za pandemickú. Nebolo to unáhlené?

Treba si v prvom rade uvedomiť, čo slovo pandémia znamená. Nič viac než to, že sa chrípka vyskytla v množstve štátov, na veľkej časti zemegule. Preto si myslím, že nie je úplne správne obviňovať Svetovú zdravotnícku organizáciu zo spolupráce s farmaceutickými firmami. Výrazy ako vírus zabijak, smrtiaci vírus a podobne Svetová zdravotnícka organizácia nikdy nepoužila. To urobili svetové médiá v honbe za bulvárnymi senzáciami. Pritom pre mňa je zabijakom napríklad ebola, lebo na ňu zomrie 70 až 80 percent infikovaných. Ďalej je to Marburg, Lhasa a vírus chrípky infikujúci vtákov, ktorý môže vo výnimočných prípadoch infikovať ludí. No bežný chrípkový vírus ním nie je. Hoci mi je ľúto každého života, ale keď zomrie jedno percento infikovaných, potom nejde o zabijaka.

Média prišli aj s tvrdením, že nový vírus vytvorili farmaceutické spoločnosti. Argumentom pre ne bolo, že jednotlivé segmenty sú z rôznych častí sveta a prakticky sa nemohli stretnúť.

Toto obvinenie nemá reálny podklad – nevieme, čo máme zamiešať, aby vznikol nejaký nový vírus, ktorý bude schopný infikovať ľudí a šíriť sa medzi nimi. Ako teda môžeme takýto vírus vyrobiť? Druhá vec, či sa jednotlivé segmenty či vlákna môžu stretnúť, lebo vírusy sa vedia veľmi rýchlo rozšíriť. Rozhodujúcu úlohu hrajú sťahovavé vtáky, po nich prasce. Najlepšie podmienky sú v Číne a priľahlých ázijských oblastiach. Navyše pri dnešnej doprave, najmä leteckej, sa aj mexický vírus začal veľmi rýchlo šíriť na všetky kontinenty. Nie je preto nevyhnutné zhromaždiť vírusy a ich segmenty. Farmaceutické firmy mali, pochopiteľne, radosť zo šírenia novej prasacej chrípky, lebo starý vírus H1N1 už prestával byť citlivý na antivirotiká. Keď sa objavil nový vírus H1N1, bol na ne citlivý. A tak jednoducho zvýšili expiračnú dobu antivirotík z piatich na sedem rokov. Tak išli farmaceutické firmy rýchlo zbohatnúť na novej chrípke.

Nová situácia však nastala, keď sa v médiách začali presadzovať negatívne správy o očkovaní a nedokonalosti antivirotík.

Išlo najmä o negatívne správy typu, že vakcínu šili horúcou ihlou, že sa poriadne nevyskúšala, že sa použili nedokonalé adjuvanty, ktoré majú stimulovať imunitný systém a zvýšiť odozvu vakcíny. Navyše, ak preniknú správy, že americký prezident Barack Obama a nemecká kancelárka Angela Merkelová si dali vakcínu bez adjuvantu. Najhoršie sú však vyhlásenia lekárov, že sa nedajú očkovať. Tu treba vidieť aj pozadie. Na lekárskych fakultách sa virológia, ale ani imunológia takmer neprednášajú. Ak potom z lekára nie je imunológ, alergológ či virológ, už nikdy v živote nebude počuť o tom, čo je vírus, ako funguje a ako sa mu dá brániť. Takže sú v tejto oblasti vzdelaní na približnej úrovni ako laická verejnosť. Ak však pán doktor povie, že vakcína je zlá, každý mu verí. To všetko prispieva k tomu, že ľudia nemajú chuť sa dať očkovať.

Ako je to s vývojom vakcíny?

Od roku 1998 sa vakcína vyrába temer tou istou technológiou. Odvtedy sa používa aj adjuvant, ktorý sa dnes tak kritizuje. Ihneď na začiatku ju vyskúšali na asi 15 000 ľuďoch, či má nejaké vedľajšie účinky. Na začiatku chrípkovej sezóny sa vždy vyberú tri kmene chrípky. Vírus chrípky B nás veľmi netrápi, lebo spôsobuje len málo ľahkých ochorení. Potom sú to vírusy chrípky typu A, H3N2 a H1N1.Tieto kmene dostanú od Svetovej zdravotníckej organizácie farmaceutické firmy, ktoré vyrobia vakcíny. Zväčša sa robia na kuracích embryách. Preto čas na výrobu vakcíny proti prasacej chrípke nebol odlišnejší než pri výrobe vakcín normálnej sezónnej chrípky. Technológia výroby bola tá istá. Zmenil sa len antigén, ktorý museli vymeniť podľa aktuálneho stavu. Tvrdenie, že sa výroba vakcín šila horúcou ihlou, alebo sa nevyskúšala, teda neobstojí.

Veľmi často sa uvažuje o univerzálnej protichrípkovej vakcinácii. Čo by priniesla?

Aj vo Virologickom ústave SAV sa otázkou univerzálnej protichrípkovej vakcinácie zaoberáme už dlho, hoci zatiaľ nie je jasné, či sa dostaneme od teórie do praxe. Zoberme si však vírus chrípky. Veľmi často sa mení, ale nikdy nie celý. Niektoré jeho časti sa nemenia vôbec, napríklad malý proteín M2. Platí, že ak sa podarí vyrobiť protilátky proti tomuto proteínu, tak potom ochránia myš proti akýmkoľvek chrípkovým vírusom. Má to háčik: Ako prinútiť organizmus, aby vyrábal dosť protilátok voči proteínu M2 a ako ich udržať v organizme, aby sa nerozpadli? Na tom sa intenzívne pracuje. V posledných rokoch vyšlo azda 200 publikácií na túto tému, ale zvýšiť schopnosť vyrobiť viac protilátok a dosiahnuť ich vyššiu životnosť, sa zatiaľ nedarí. Teoreticky to teda funguje, prakticky však nie.

Čo môže nasledovať?

Predvídať sa nedá nič. Treba len tvrdo pracovať a potom sa môže výsledok dostaviť. Ako som už povedal, teoreticky vieme, ako chrípku dostať pod kontrolu, ale cesta do praxe je veľmi zložitá.

Pripravil MARIÁN BABIC