Web: neodmysliteľná súčasť života

12.10.2010 08:55:17 | * q
| Počet zobrazení: 1646x

Hovoríme s prof. Bebom Whiteom zo Stanfordovej univerzity, jedným zo zakladateľov webu.

Profesor Bebo White zavítal na pozvanie Fakulty informatiky a informačných technológií STU a Nadácie Tatra banky do Bratislavy, kde prednášal o celosvetovej počítačovej sieti a jej význame.  




Čo je veda o webe a webová kozmológia? 


Ak máme vysvetliť spôsob, akým sa web vyvinul a ako existuje, napadne nám kozmológia
zaoberajúca sa vzťahmi, v ktorých sa vesmír prejavuje ako celok. Nemôžeme však myslieť iba na technológiu či veľkosť webu, ale musíme uvažovať o jeho dosahu na spoločnosť, teda na jeho sociálnu stránku. Tak vzniká množstvo etických a právnych otázok. No existuje aj veľa otázok, ktoré vysvetliť nevieme. Napríklad pri vytvorení jednoduchej webovej stránky nás neobmedzuje počet vytvorených spojení. Preto by sme mohli argumentovať, že sieť je kompletne náhodná a bez štruktúry, čo sa však ukázalo ako nesprávne. Musia preto existovať iné faktory, ktoré vysvetlia, ako sieť operuje a rastie. Osobne si myslím, že web je viac než počítačová veda. Preto potrebujeme nové vedecké prístupy, aby sme nové neznáme dokázali vysvetliť.

Ako ovplyvňuje web iné oblasti?  


Výborný príklad, ako web ovplyvnil určitú oblasť, je novinárstvo. Za posledné roky ho takzvaná občianska žurnalistika výrazne zmenila oproti podobe, ktorú sme poznali z minulosti. Ľudia dnes majú vo svojich mobiloch fotoaparáty a videorekordéry. Pri hocakej príležitosti môžu zachytiť na mieste konania to, čo sa tam deje, ihneď to zavesiť na web, a tak to oznámiť širokej verejnosti. Niektorí kritici tvrdia, že web ničí novinárstvo, lebo veľa novín a časopisov zaniká Je však možné, že ide viac o prirodzenú evolúciu v tejto oblasti.

Ako sa veda o webe vyjadruje k takým moderným fenoménom, ako sú Facebook či Wikipédia? 



To je jedna z tých veľmi zaujímavých otázok, ktorými sa zaoberám. V mojich prednáškach často hovorím o Wikipédii. Ponúknem vám na ňu dva pohľady. V prvom si predstavte situáciu, že by som chcel pred desiatimi rokmi získať rizikový kapitál, napríklad niekoľko miliónov dolárov na vytvorenie encyklopédie, ktorej obsah budú ovplyvňovať jej vlastní čitatelia. Čo by mi asi jeho majiteľ povedal? Pravdepodobne by si o mne myslel, že som mentálne chorý. Druhy pohľad: Keby ste mi pred pätnástimi rokmi povedali, že o ďalších pätnásť rokov zrýchlime počítače niekoľko tisíckrát a že budeme mať encyklopédiu ako Wikipédia, ako by som zareagoval? Bol by som spokojný, že počítače budú rýchle, ale čo sa týka Wikipédie, povedal by som, a to je všetko? Nič extra. Niekedy je ťažko hovoriť o pokroku v počítačovej oblasti, pretože ho nemáme s čím porovnať. Napríklad Facebook je zaujímavý. Jeho zakladateľ nemal v čase vzniku veľkú nádej, že sa z neho stane až taký kultúrny fenomén. Je teda zarážajúce, aký dosah mal tento nápad na našu spoločnosť, od politiky až po sociálny aspekt. Jednu vec však musíme mať na pamäti, v oboch prípadoch, teda pri Wikepédii i Facebooku, nezávisí ich úspech od technológie. Tá bola dostupná päť či šesť rokov pred vznikom oboch fenoménov. Ich úspech je v niečom inom – v obsahu a jeho podaní. Inak by sa nemohlo stať, aby Facebook spájal toľko ľudí, že čo do počtu vytvorili po Číne a Indii tretí najľudnatejší štát sveta.

Ste známy ako priekopník celosvetovej pavučiny, teda World Wide Webu. Ako začal? Bol jedinou cestou k celosvetovej počítačovej sieti? 


História webu je na jednej strane krátka, veď nemá ani dvadsať rokov. Na druhej strane je dlhá. Začiatky by sme mohli umiestniť do obdobia ihneď po druhej svetovej vojne. Musím spomenúť článok, ktorý napísal Vannevar Bush do časopisu Atlantic Monthly v roku 1945. Bol o zariadení nazvanom Memex, umožňujúcom pospájať elektronickou sieťou dokumenty nachádzajúce sa na mikrofilmoch. To bola vlastne myšlienka vytvorenia celosvetovej počítačovej siete. Treba však dodať, že myšlienka nestačila, bola potrebná aj technológia a tej vtedy nebolo. Významnou udalosťou, ktorá zamerala pozornosť na vytvorenie celosvetovej počítačovej siete, bolo vypustenie prvej sovietskej družice Sputnik. Ukázala, že existuje technika, ktorá by sa dala využiť na bleskový útok proti USA. Preto dal vtedajší prezident Dwight Eisenhower v rámci širšieho programu tiež pokyn na začatie budovania prvej siete počítačov známej ako ARPANET, ktorá však až v roku 1968 spojila prvé štyri počítače Honeywell nachádzajúce sa na univerzitách v Santa Barbare, Los Angeles, Stanforde a Salt Lake City prenosovou rýchlosťou 2 400 bitov za sekundu, čo sa nám zdá teraz smiešne. Opäť bolo treba vyriešiť množstvo ďalších technických otázok. Musím povedať, že som bol jedným z prvých používateľom ARPANET-u, lebo sme túto sieť používali na prenos vedeckých dát. Keď sme potom začali pracovať na celosvetovej počítačovej sieti, existovalo niekoľko podobných systémov. Jeden sa volal Gopher, ďalší WAIS a dokonca sa dali navzájom prepojiť. Navyše bolo niekoľko ďalších systémov na lokálnych sieťach. Nebolo to stále jednoduché. V roku 1980 prišiel s prvými podnetmi na založenie webu Tim Berners-Lee, takže tento rok si pripomíname už 30. výročie vzniku tejto myšlienky. Spolu so Sirom Samom Walkerom a Robertom Caillaumom však web vytvorili v Európskej organizácii pre jadrový výskum (CERN) v Ženeve až v roku 1989. Verejne ho uviedli do činnosti 6. augusta 1991.

Prečo vyhral web súboj so svojimi konkurentmi? 


Obrovskú úlohu zohralo niekoľko dôvodov. Najdôležitejší z nich je asi ten, že web bol voľne dostupný a nikomu nepatril. Na tom majú veľký podiel aj tí, ktorí ho vytvárali a pre ktorých sa vytváral. Myslím tým vedcov – fyzikov. Potrebovali prepojenie svojich obrovských databáz, aby sa ľahšie dostávali k potrebným údajom. Ich najväčší prínos je však v tom, že túto sieť si nenechali pre seba. Už 30. apríla 1993 vyšla deklarácia riaditeľov CERN, v ktorej vyhlásili, že technológie WWW, teda celosvetovej počítačovej siete, bude môcť každý voľne používať bez toho, aby musel platiť nejaké poplatky. To bol skutočne historický medzník umožňujúci iným ľuďom než boli vedci – fyzici rozvinúť web až do dnešnej podoby.

Označujú vás za prvého amerického webmastera. Aká bola situácia vtedy? 

Rád by som povedal, že titul webmaster nemám rád. Môžem vám však povedať, ako tento titul vznikol. Na začiatku bolo všetko jednoduché, a preto sa mohol jeden človek naučiť všetko o webe. Dokonca existovali knihy, ktoré tvrdili, že na naučenie všetkého o webe stačí jedna hodina či jedno popoludnie. Ani v mojej najväčšej fantázii som si nemohol predstaviť, že sa stane taký komplexný, s toľkými disciplínami. Dnes web predstavuje úžasný technický rozmer, takže jedna osoba nemôže vedieť všetko.

Prečo sa práve Stanfordské centrum lineárneho urýchľovania (SLAC) ako prvé pripojilo v USA k webu? 


Jedným z dôvodov, prečo SLAC začal s webom, bol ten, že sa podobne ako už predtým spojené štyri európske centrá zaoberal výskumom časticovej fyziky a mal širokú databázu pre fyzikov, do ktorej sa pred vytvorením siete dalo ťažko dostať. Čiže opäť to boli úzke odborné dôvody spojiť sa s kolegami v Európe. V tom čase totiž okrem CERN v Ženeve mali svoje webové servery aj zariadenia na výskum časticovej fyziky v Hamburgu, Amsterdame a Veľkej Británii. Navyše, ja som mal už za sebou skúsenosti z budovania webu v CERN. Podobne aj fyzik Paul Kunz, ktorý 12. decembra 1991 nainštaloval v Stanforde prvý webový server mimo Európy. Činnosť vedcov sa tým pri získavaní údajov veľmi zjednodušila.

Myslíte si, že história webu len bola plná víťazstiev alebo boli aj chyby a omyly? 


V prvých rokoch rozvoja počítačových technológií i celosvetovej počítačovej siete sme vždy počuli len príbehy o úspechoch a takmer nikdy príbehy o neúspechoch a omyloch. Pre historikov to však nie je dobré. Mali by sme sa pozrieť do archívov spoločností, ako sú SUN and IBM, ktoré boli medzi prvými realizátormi webu. Jeden z najväčších problémov bol ten, že zo začiatku sa veci rozvíjali neuveriteľné rýchlo a často v nepreskúmanom prostredí, takže urobiť mylný krok nebol veľký problém.

Prostredie webu sa mení. Teraz máme web 2.0. Prečo je to potrebné?  


Možno by ste to nechceli počuť, ale nemám rád označenie 2.0. Podľa mňa web by nemal mať číslované verzie. S novou verziu 3.0 budeme mať veľké technologické zmeny. Našou snahou by však malo byť, aby sme ho používali oveľa efektívnejšie. Samotné technologické zmeny totiž nič neznamenajú.

Nemôže sa stať, že bude existovať mnoho počítačových sietí podobných webu, ale budú existovať problémy v komunikácii medzi nimi?  


Už dnes existuje veľmi veľa súkromných stránok. Aj keď z nich je mnoho dostupných, milióny sú úplné nedostupné. Niektoré sú súkromné a niektoré vytvorili databázy, takže sa tam bežný človek nedostane. Ľudia, ktorí ich vlastnia, chcú mať kontrolu nad tým, kto sa tam dostane, pretože nie sú zadarmo. A dosť ľudí sa tam chce dostať práve zadarmo. Množstvo súkromných webových stránok znamená, že ľudia a spoločnosti používajú web doma i v práci. Je súčasťou nášho bežného života.

Ako to vyzerá s bezpečnosťou a súkromím na webe?  


Bezpečnosť a udržanie súkromia je jeden z najväčších problémov. Myslím si však, že to nie je iba technologická záležitosť. Ľudia musia byť obozretní a tiež si vedomí úskalí, napríklad, keď sa vyspovedávajú na sociálnych sieťach. Alebo ďalší príklad, ktorý rád poskytujem. Je z minulej kampane pred prezidentskými voľbami v USA. Niekto sa dostal do mejlu republikánskej kandidátky za viceprezidentku Sary Palinovej a zneužil to v predvolebnom boji. Všetci vieme, že keď sa registrujeme na nejakú poštovú mejlovú stránku, kladú nám nejaké otázky, ako náš rok narodenia, meno matky a tak ďalej. Veľmi rýchlo sa dá však zistiť, že ani v tomto smere neexistuje záruka súkromia. Skoro totiž zistíme, že tieto informácie o nás sú dnes dostupné na internete v úplne inej súvislosti.

Aké sú najnovšie trendy?  


Opäť, nie som futurista. Web však bude naďalej základným zdrojom nekonečných informácií. Plus bude zdrojom našej vzájomnej komunikácie, najmä v rámci sociálnych sietí, ale aj mejlu. Práve interakcia medzi ľuďmi bude mať čoraz väčšiu úlohu. Čo ma však skôr znepokojuje, je možnosť, že niekto zneužije túto technológiu na niečo zlé. A nemusia to byť len hekeri. Preto sa musíme starať o to, aby sa tak nestalo, aby zostal otvorený a široko prístupný.

Zhováral sa MARIÁN BABIC