Záhada Turínskeho Plátna - Vysvetlenie z Testamentu Katarov

|

Použitím uhlíkovej metódy C14 tri laboratória v roku 1988 dokázali, že Turínske plátno pochádza zo stredoveku, no v roku 2005 sa zjavila mienka, že sa použila znečistená vzorka, a preto vraj tento uzáver nie je spoľahlivý.

To, že sa podoba pôvodne objavila ako negatív, tiež podnietilo teórie o možnosti, že by Turínske plátno bolo stredovekým prototypom fotografie, a teda vynálezom, ktorý by sa bol použil len raz pre jediný falzifikát o dĺžke štyri a štvrť metra, zatiaľ čo by už nikto nikdy nepoužil a ani len nespomenul uplatnenú metódu, až kým ju znova nevynašli v dobe technických vynálezov a je v centre záujmu dodnes. Nakoľko vedecké poznatky jednoznačne dokázali, že sa tu nejedná o fotografiu.

Christopher Knight a Robert Lomas (1997) tvrdia, že podoba na plátne je Jacques de Molay, posledný veľmajster rádu Templárskych Rytierov, ktorého uväznili v parížskom chráme pre herézu 13. októbra 1307, na žiadosť francúzskeho kráľa Filipa IV, a na základe zrady zo strany pápeža Klementa V.

De Molaya mučili pod dohľadom vedúceho francúzskej inkvizície, Williama Imberta. Ramená a nohy mu priklincovali pravdepodobne na veľké drevené dvere. Podľa Knighta a Lomasa, po mučení zložili De Molayovo telo na plátno, na mäkkú posteľ; pričom mu zvyšok zvinutého plátna pretiahli nad hlavou tak, že mu spredu pokrylo telo, a v tej polohe ho ponechali pravdepodobne v bezvedomí, trebárs 30 hodín. Podobné plátna sa údajne používali v parížskom chráme na ceremoniálne účely.

De Molay prežil mučenie a upálili ho na hranici 19. marca 1314 spolu Geoffroyom de Charney, preceptorom Chrámu Normandie. De Charney mal vnuka Jeana de Charney, ktorý zomrel v bitke o Poitiers. Po jeho smrti jeho vdova, Jeanne de Vergy, údajne objavila plátno medzi pozostalosťou a dala ho vystaviť v kostole v Lirey.

Knight a Lomas čiastočne zakladajú svoju teóriu na Millsovom výskume z roku 1995 ohľadom chemickej reakcie zvanej auto-oxidácia a súčasne tvrdia, že ich teória je v súlade s tým, čo sa vie o výrobe takéhoto druhu plátna, ako aj s výsledkami jeho skúmania uhlíkovou metódou C14. To, že plátno bolo vo vlastníctve Templárov ostalo tajomstvom až do smrti Jeana de Charney.

V roku 1453 Margaret de Charney zanechala plátno rodine Savoyovcov. V roku 1578 ho previezli do Turína. Od 17. storočia bolo plátno sprístupnené verejnosti (napríklad v kaplnke, ktorú pre ten účel postavil Guarino Guarini). V 19. storočí, počas jeho verejnej výstavy, vyhotovili jeho prvú fotografiu.

O plátne

Jeho najvýraznejšou vlastnosťou sú žltkavé obrysy nahého muža, s rukami preloženými pri rozkroku. Podoba muža má bradu, fúzy, a vlasy po plecia, rozdelené v strede navrchu hlavy. Je vysokej a svalnatej postavy (rôzni odborníci odhadli jeho výšku na niečo medzi 170 až 188 cm).



Na plátne sa nájdu aj červeno - hnedé škvrny, údajne s plným obsahom krvi, ktoré naznačujú rôzne zranenia. Tieto zjavne vychádzajú z podoby muža, pričom obsahujú pato-fyziologické známky ukrižovania.

Škvrny na plátne naznačujú tieto zranenia:



· jedno zápästie (nb – nie dlaň, ako sa zvyčajne zobrazuje vo výjavoch ukrižovania) vykazuje veľkú ranu kruhového tvaru, akoby z prepichnutia (druhé zápästie je skryté pod zloženými rukami)



· priehlbinu smerom nahor dovnútra tela, ktorá preniká až do hrudníka. Tí, čo veria, že plátno raz pokrývalo telo Krista sa domnievajú, že táto rana bola posmrtná. Prúdy krvi a séra unikajú z otvoru.



· malé prepichnutia kože okolo hlavy zjavné na čele a medzi vlasmi



· množstvo podlhovastých rán na trupe a na nohách. Takéto rany sa považujú za typické známky rímskeho spôsobu bičovania, pri ktorom sa na povrazy pridávali uzle alebo kovové častice na zväčšenie bolesti



· opuchnutá tvár z ťažkých úderov



· prúdy krvi stekajúce po ramenách. Tok krvi z hlavných otvorov údajne naznačuje taký smer, k akému by došlo z polohy ukrižovania



· nevykazuje sa žiadna známka zlomeniny na nohách

· veľké diery akoby z prepichnutia jediným bodákom na nohách

Oheň, pravdepodobne požiar, ohrozil existenciu plátna 11. apríla 1997. V roku 2002, ho dala svätá stolica zreštaurovať. Druhotné plátno na pozadí ktorého bolo Turínske plátno natiahnuté, ako aj tridsať záplat bolo odstránených, čo umožnilo fotografovanie a skenovanie plátna aj z jeho dovtedy verejnosti neodhaleného rubu. Slabšie náznaky tela boli objavené na zadnej strane plátna v roku 2004. Posledná verejná výstava plátna sa konala v roku 2010.

Vynález Leonarda Da Vinci
Niekoľko ľudí považovalo Turínske plátno za jeden z vynálezov Leonarda Da Vinci. Jeho meno sa spájalo s plátnom z niekoľkých dôvodov a hlavne preto, že zo všetkých ľudí na svete on by bol býval jediný, kto by bol mal technické a tvorivé schopnosti potrebné pre jeho výrobu. Da Vinciovský pôvod plátna sa hlavne spájal s teóriami, že plátno by mohlo byť akousi prvotnou fotografiou, lebo sa vie o Leonardovi, že medzi jeho mnohými vynálezmi, ktorými v niektorých prípadoch o stáročia predbehol vlastnú dobu, sa vyskytli aj pokusy so svetlom.

V zmysle Da Vinciho tvorivého génia predvádzanie ilúzií tiež vyhovovalo umelcovmu zmyslu pre humor. Bol známy tým, že sa neobával prekračovať hranice, dokonca ani len tie, ktoré zadefinovali cirkevné doktríny. Leonardo uplatnil niekoľko zo svojich technologických výtvorov v rámci predvádzania ilúzií, zvyčajne patrónom, a na vyvolanie dojmu medzi vplyvným obecenstvom. Poukázalo sa aj na podobu základných čŕt tváre z plátna s tvárou Leonarda.

Katarské vysvetlenie - Trojjediná tvár
Vedci správne určili pôvod plátna do stredoveku. To neznamená, že je falzifikátom. Je pravé, lebo skutočne pokrývalo telo ukrižovaného, Jacques De Molaya. Počas jeho mučenia ho podrobili mukám Krista s výnimkou zlomenia nôh. Jacques De Molay bol inkarnáciou tretej Božskej Duše, ktorú kresťania poznajú ako „Ducha Svätého”.

Z katarského hľadiska viera, že plátno by bolo bývalo pokrývalo telo ukrižovaného Krista, tiež nie je nesprávnou, lebo druhá Božská Duša, ktorú najlepšie poznáme pod menom Kristus, ko-inkarnovala s De Molayom tak, ak kedysi prvá Duša, teda „Otec”, ko-inkarnoval s Kristom.

Podobnosť čŕt tváre z plátna s Leonardom Da Vinci neprekvapuje. Leonardo bol jednou z inkarnácií prvej Božskej Duše.

V priebehu svojho vývoja tri Duše na ceste k Božstvu opakovane ko-inkarnovali tak, aby navzájom podporovali rast každej z nich, až sa postupom času ich základné črty tváre stali porovnateľnými natoľko, že by tvar lebky vyhovoval ktorejkoľvek inkarnácii každej z troch Duší predurčených pre Božstvo. Pre plnšie pochopenie tejto časti by sa ideálne vyžadovala oboznámenosť s Božími Zákonmi z Testamentu Katarov.