Arktická zima zvieratá vyčerpáva

|

Charakter tohtoročnej zimy s momoriadne bohatou nádielkou snehu a zdrvujúcimi mrazmi sťažuje život niektorých obyvateľov prírodných zátiší Slovenska. A tak sú zvieratá a stále vtáky uprostred zimného obdobia veľmi fyzicky vyčerpané.

V záľahách snehu trpí najviac zajačia, srnčia, jelenia a diviačia zver, príslušníci ktorej majú celkom zamedzený prístup k potrave. Keďže najmä vo vyšších polohách nad 700 m n.m. leží 100 až 150 cm hrubá snehová perina a na hornej hranici lesa v 1500 m n.m. až cez 200 cm, jedince spomenutých druhov sú tak „nedobrovoľne“ na niektorých lokalitách doslova „uväznené“ v snehovom zajatí. Počas tohtoročnej zdrvujúcej zimy sú mnohé jedince zveri doslova na pokraji svojich fyzických síl. Nepriaznivé snehové pomery nútia lesnú a poľnú zver stiahnuť sa z vrchov do údolí, kde hľadala útočisko aj v tesnom susedstve ľudských obydlí. U ťažko zimou skúšanej zveri sa podstatne znížil prah plachosti, a tak zvyčajne plaché srny či jelenice je možno pozorovať z niekoľkých metrov.

Nezvyčajne hrubá snehová prikrývka počas tohtoročnej zimy zamedzuje aj sovám prístup k hlavnej potrave – drobným zemným cicavcom („lesným myšiam“). Najmä potravní špecialisti na „lesné myši“, akými sú medzi sovami pôtik kapcavý a myšiarka ušatá, musia držať nedobrovoľne pôst. Záľahy snehu vo vyšších polohách sa negatívne odrážajú aj na početnosti v lokálnych populačných jednotkách spomenutých druhov. Hrubá snehová prikrývka negatívne postihla aj najmenšiu európsku sovu – kuvika vrabčieho, ktorý však čiastočne kompenzuje nemožnosť chytať myši lovom vtákov. Jeho zvýšený predačný tlak na operence sa pravdepodobne negatívne odrazí na poklese počtu jedincov najmä sýkoriek, kôrovníkov či brhlíkov v lesnom prostredí. Krutými zimnými pomermi nedobrovoľne vypostené sovy sú nútené stiahnuť sa zo svojich lesných domovov bližšie k ľudským sídlam, kde sliedia za poživňou. A tak sú jedince niektorých druhov sov, najmä sovy lesnej pozorované v tesnom susedstve s ľudskými obydliami. Ich znížená plachosť nesúvisí s chorbou vtáčej chrípky, ale s vyhladovaním.

Absenciu hlavného zdroja potravy pociťujú v tomto období aj líšky, kuny, mačky a vlky, ktoré patria tiež k významným predátorom drobných lesných hlodavcov. Aj tieto živočíchy musia kompenzovať svoj zdroj potravy iným pokrmom. A tak počas pretrvávajúcich krutých mrazov najmä líšky snoria za poživňou aj v blízkosti ľudských obydlí a prehľadávajú smetiská ako aj nádoby s odpadom. Vlky sa tiež pomkýnajú z útrob lesa a zatúlavajú sa až do intravilánu podhorských dedín či k hotelom, kde najmä v nočnom čase hľadajú niečo „pod zub“... Kuny a líšky počas absencie „lesných myší“ sa preorientúvajú na lov operencov, čo sa samozrejme odzrkadlí na zvýšenom úbytku v populáciách lesných vtákov hniezdiacich najmä na zemi.
V ročnom cykle života operencov predstavuje zima najťažšie obdobie. U stálych vtáčích druhov, ktoré neopúšťajú svoje domovy u nás, si „pani Zima“ vyberá každoročne krutú daň. Napríklad z dvanástich sýkorčích mláďat nástrahy prvej zimy prežije len jedno-dve! Aj u inak otužilého tetrova hlucháňa, mimochodom pamätníka doby ľadovej, sa nasledujúcej jari z početného potomstva dožije každý desiaty jedinec. Podobne aj u ostatných stálych vtáčích druhov prežije zimné mesiace len nízke percento populácie z leta a jesene. Pre operencov je krajne nepriaznivé počasie, keď dážď a hmla pri teplote okolo 0 ºC namŕzajú na stromy a kríky, ktoré napokon pokryje tenká škrupinka ľadu alebo inoväť. Táto ľadová vrstvička potom zamedzí prístup väčšine vtákom k zdroju potravy. Drobné druhy lesného vtáctva, najmä sýkorky, mlynárky, kôrovníky, brhlíky, ale aj najmenšie európske vtáčiky - králičky zlatohlavé (vážiace len 5 gramov) si totiž hľadajú poživeň prevažne pod šupinkami kôry, v rôznych chorobných tvaroch konárov, vetvičiek a v ihličí. Keď však poveternostné pomery zahalia lesy do na pohľad čarokrásnej, rozprávkovej inoväťovej a ľadovej okrasy, väčšina operencov hladuje, keďže nemá taký silný zobák ako napríklad ďatle, ktoré ľadový pláštik na kmeni stromu rozďobú a dostanú sa tak k poživni.

Doc. Ing. Miroslav SANIGA, CSc.
Ústav ekologie lesa SAV
Staré Hory