Uloženie informácie v troch rozmeroch

19.3.2008 12:34:53 | Q
Physorg | Počet zobrazení: 3159x

Vedcom sa podarilo zmeniť sklenený materiál na trojrozmerné miesto uloženia informácií použitím techniky založenej na svetle. Môže to byť veľkým krokom k skutočnej realizácii materiálov, ktoré majú potenciál uchovávať terabity (asi 125 GB) údajov v jedinom kubickom centimetri.

 

Výskum viedli vedci z Univerzity v Bordeaux. „Nutnosť zvyšovať úložnú kapacitu pamäťových zariadení spolu s rozvojom technológií s veľkou presnosťou vyžaduje využitie trojrozmerných optických systémov,“ povedal fyzik Lionel Canioni, jeden z autorov výskumu.

Existuje len pár metód pre optické trojrozmerné ukladanie údajov, ktoré vedci skúmajú. Jedna z nich je založená na fenoméne „fotochromizmu“, ktorý sa prejavuje schopnosťou materiálu vratne meniť farbu pri vystavení elektromagnetickému žiareniu (svetlu). Dobrým a známym príkladom sú sklá okuliarov meniace farbu.

Fotochromizmus je príkladom excitácie jediným fotónom, čo znamená, že každý fotón v zdroji svetla podráždi jeden elektrón v materiáli. Ak sa tieto elektróny dostanú rýchlo naspäť z excitovaného stavu, každý emituje jeden fotón s energiou takmer totožnou s energiou prijatého fotónu.

Ďalšou metódou, ktorá sa ukazuje ako sľubná a skúmali ju Canioni a jeho kolegovia, v sebe zahŕňa excitáciu viacerými fotónmi, kedy každý z excitovaných elektrónov absorbuje viac fotónov, vďaka čomu je metóda sofistikovanejšia. Pretože každý z elektrónov absorbuje viac fotónov, lúč lasera interaguje s menším objemom materiálu. To dovoľuje aktiváciu materiálu s väčším priestorovým rozlíšením v troch rozmeroch, čo prináša väčšiu hustotu uložených informácií.

Materiál, ktorý použila skupina vedcov, je špecifickým typom zinkového fosfátového skla, ktoré obsahuje ióny striebra. Vzorky boli hrubé jeden milimeter, bezfarebné a precízne vyleštené. Vedci ožiarili vzorky, krátkymi a intenzívnymi pulzmi laserového lúča, ktorý bol zameraný do hĺbky 200 mikrometrov vo vzorke. Vedci menili silu lasera a počet pulzov a merali ako ožiarená plocha materiálu absorbovala a emitovala svetlo.

Zistili, že ožiarenie spôsobilo vytvorenie tesných klastrov z atómov striebra, veľkosťou porovnateľnou s veľkosťou molekúl. Pri určitej hodnote sily lasera a počte pulzov, emitovali klastre striebra svetlo s kľúčovou frekvenciou, frekvenciou trikrát väčšou ako bola frekvencia svetla lasera. Vedci použili lúč intenzívneho lasera na „zapísanie“ údajov do materiálu. Rovnaký lúč, s menšou intenzitou, indukoval vlnenie z klastrov, ktoré slúži na prečítanie uloženej informácie-

V hĺbke 200 mikrometrov zapísala skupina tri vrstvy informácie, každá z vrstiev obsahovala mriežku 12 x 12 bitov, medzi bitmi bola medzera3 mikrometre a medzi vrstvami 10 mikrometrov (čo predstavuje 1 gigabit na štvorcový centimeter). Do troch vrstiev zapísali vedci písmená U, B a číslicu 1.

Vedci testovali stálosť uložených údajov zahrievaním vzoriek. Údaje sa zničili, až keď bol materiál vystavený 20 minút teplote 400 °C. Po opätovnom vyleštení vzoriek dokázali vedci informáciu znova zapísať.

Canioni povedal: „Môžme povedať, že zápis je pri bežných podmienkach veľmi stabilný. Signál nie je modifikovaný ani po niekoľkých hodinách neprestajného vyžarovania.“

originál článku