Ako vznikajú nočné svietiace oblaky?

5.8.2008 11:49:52 | * q
| Počet zobrazení: 2263x

Odpovedá RNDr. Zdeněk Komárek, Hvezdáreň v Michalovciach

 

Aj keď je to trocha čudné, takéto oblaky skutočne existujú. Nemajú však prakticky nič spoločné s bežnou oblačnosťou. Tento zvláštny druh oblakov sa vyskytuje v hornej mezosfére (presne v mezopauze) vo výške približne 85 km. Ide teda o najvyššiu oblačnosť v zemskej atmosfére. Ako sa zistilo, tieto oblaky sa nevyskytujú len na miestach, odkiaľ ich možno pozorovať, ale v lete sa vytvárajú nad celou polárnou oblasťou. Používa sa pre ne všeobecný názov polárne mezosférické oblaky (Polar Mesospheric Clouds – PMC) a nočné svietiace oblaky sú ich viditeľnou časťou.
Ich pozorovanie však nie je celkom jednoduché. Dajú sa totiž pozorovať len zo zemepisných šírok medzi 48˚ až 80˚. Možno ich vidieť len počas neskorého súmraku, keď je Slnko aspoň 6° a najviac 16° pod obzorom a nočné svietiace oblaky ešte osvetľuje, zatiaľ čo okolitá obloha je už pomerne tmavá. Najvhodnejšie obdobie na ich pozorovanie je od júna do augusta, najmä okolo letného slnovratu.
Nočné svietiace oblaky (Noctilucent Clouds – NLC) pozorovali po prvý raz v roku 1885 po výbuchu známej sopky Krakatoa. Preto tiež prvé domnienky smerovali k tomu, že ich vytvára vulkanický prach. Neskoršie sa predpokladalo, že by mohli obsahovať i meteoritické častice. Ako však zistila družica UARS, ktorú vypustila NASA v roku 1991 na výskum vysokej atmosféry, skladajú sa predovšetkým z tenkých kryštálikov vodného ľadu s veľkosťou častíc vyskytujúcich sa v tabakovom dyme – stredný priemer ich častíc sa určil pomocou polarizačných a spektroskopických meraní na 0,3 mikrometra. Vyskytujú sa vo výške 74 až 92 km, ich hrúbka je iba 0,5 – 2 km a plošné rozmery 10 000 – 4 000 000 km². Teplota v týchto mračnách je okolo 135 K (-138 oC) a pohybujú sa prevažne juhozápadným smerom rýchlosťou asi 40 m/s, teda 140 km/h. Priestorová hustota v oblaku je približne 10 000 častíc v kubickom metri. Niektorí vedci sa domnievajú, že na ich vzniku sa podieľajú aj odpadové látky z motorov raketoplánov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že NLC sa niekedy zamieňajú za oblaky trosiek, napríklad po vstupe družíc do atmosféry, prípadne sa za ne môžu považovať spaliny z raketových motorov.
Vznik ľadových kryštálikov v mezosfére však nie je doteraz úplne objasnený. Vzduch je v nej nielen veľmi studený (-135 oC), ale aj extrémne suchý, až miliónkrát suchší než na Sahare. Navyše okrem molekúl vody je pre vznik ľadových kryštálov v oblakoch potrebná ešte prítomnosť pevných čiastočiek (tzv. kondenzačných jadier). To vysvetľuje objav nočných svietiacich oblakov práve po výbuchu sopky Krakatoa, keď sa sopečné častice mohli dostať až do potrebnej výšky. Iným zdrojom pevných čiastočiek môžu byť aj drobné meteoroidy. Výstupné prúdy vzduchu, ktoré sa vyskytujú v letnom období, dopravujú vodu z nižších a vlhších vrstiev atmosféry. Zároveň je v období okolo slnovratu mezosféra paradoxne najchladnejšia, čo vysvetľuje, prečo je najlepšie obdobie na pozorovanie NLC od júna do augusta.
Pre zaujímavosť dodajme, že v septembri 2006 vedci z tímu medziplanetárnej sondy Mars Express objavili na Marse vo výške 100 km nad povrchom oblaky tvorené oxidom uhličitým podobné našim NLC. Jedným z možných dôvodov v súčasnosti čoraz častejšieho výskytu NLC je globálne otepľovanie. Na tvorbu kryštálov v takom suchom prostredí ako je mezosféra, je totiž potrebná veľmi nízka teplota, a tak zatiaľ čo skleníkové plyny spôsobujú zohrievanie zemského povrchu, zároveň paradoxne spôsobujú ochladzovanie vysokých vrstiev atmosféry a prispievajú k tvorbe nočných svietiacich oblakov. Iné výskumy však ukazujú koreláciu medzi výskytom NLC a slnečnou aktivitou. Väčšie množstvo nočných svietiacich oblakov sa vraj dá pozorovať v rokoch s nižšou slnečnou aktivitou, vďaka čomu sú teploty v polárnej oblasti mezosféry nižšie. Gary Thomas, profesor University of Colorado, ktorý sa dlhodobo zaoberá výskumom NLC, tvrdí, že prvé NLC sa začali vyskytovať až v období priemyselnej revolúcie, keď sa zvyšovali emisie oxidu uhličitého. Sú teda NLC akýmsi indikátorom zmeny klímy? Alebo signalizujú výskyt meteoroidov vo vysokej atmosfére? Alebo obidvoje? Profesor Thomas hovorí, že príliš mnoho znalostí okolo NLC je špekulatívnych na zodpovedanie týchto otázok.
Akým spôsobom sa dajú nočné svietiace oblaky skúmať? Najjednoduchším spôsobom je ich pozorovanie zo zeme, ďalšou možnosťou sú prieskumné rakety, pretože meteorologické balóny sa už do takýchto výšok nemôžu dostať. Poslednou možnosťou je ich štúdium z družíc. Prvou, ktorá NLC pozorovala, bola už v roku 1972 družica OGO-2. Oveľa neskôr, v roku 2001, pozorovala nočné svietiace oblaky švédska družica Odin. V súčasnosti sa ich výskumom zaoberá americká družica AIM, ktorá odštartovala 25. 4. 2007.
Nakoniec uveďme pre prípadných záujemcov krátky „návod“, ako nočné svietiace oblaky pozorovať. Pokiaľ je čistá obloha bez bežných oblakov, je najvhodnejší čas na pozorovanie NLC po súmraku, krátko pred a po miestnej polnoci. Možno ich nájsť tesne nad severovýchodným alebo severozápadným obzorom vo výške len asi 15o -- 20°. Vyzerajú ako strieborné závoje s modrým nádychom, niekedy sú v nich pozorovateľné jemné štruktúry. Pri pozorovaní ďalekohľadom môže skutočné nočné svietiace oblaky prezradiť jemnejšia štruktúra než tá, ktorá je viditeľná voľným okom, zatiaľ čo bežné riasovité oblaky majú v ďalekohľade skôr hmlistý vzhľad. Podľa vzhľadu sa dajú NLC rozdeliť na typ I (závoje bez štruktúry), typ II (pásy), najčastejší je typ III (vlnky) a typ IV (háčiky, oblúčiky).