Žili dinosaury aj u nás?

|

Odpovedá Martin Kundrát
Clemson University, USA

Odpoveď znie: ,,Dinosaury na Slovensku stále žijú!“ Tým najväčším, ktorý sa majestátne vznáša nad našimi hlavami je orol skalný. Vtáky sú totiž priamou a neprerušenou líniou dinosaurov. Patria do spoločenstva, ktoré označujeme vtáčie dinosaury. Pani Lucia mala pravdepodobne na mysli, či prehistorické Slovensko obývali takzvané nevtáčie dinosaury, skupina, ktorá vymrela na konci druhohôr. V takom prípade odpoveď znie... Ale poďme to spoločne vypátrať.
Druhohory – vek dinosaurov, delíme do troch geologických časových období, od najstaršieho po najmladšie, trias, jura a krieda. Ak by sme sa presunuli v čase späť do druhohôr, Slovensko by sme nespoznali. V tom čase, konkrétne pred 65 až 251 miliónmi rokov vznikalo územie našej krajiny pod morskou hladinou. Bola to krajina bohatá skôr na rôzne lastúrniky a ramenonožce, ktorá sa v niektorých obdobiach dokonca prepadávala do mimoriadnych hĺbok. Z času na čas druhohorné Slovensko vykukovalo i nad úrovňou oceánu Tethys, a to v období vrchného triasu a spodnej kriedy. Práve v tom čase a na takýchto miestach sa ponúka možnosť začať naše pátranie po druhohorných ,,slovenských” dinosauroch.
Naše najväčšie šance vystopovať ,,slovenského” dinosaura máme hneď na začiatku druhohôr v okamihu, keď sa dinosaury ujali nadvlády nad suchozemskou časťou vtedajšieho sveta a súčasne v okamihu, keď od juhu postupujúci výbežok oceánu Tethys obmýval brehy ,,slovenskej” piesočnatej lagúny. Lagúna pokračovala smerom na územie, ktoré je dnes Poľskom. Táto oblasť bola prepojená s okolitým svetom rôznymi pevninskými mostami a v období triasu sa na ňu dalo dostať suchou nohou snáď zo všetkých dnes znamých svetadielov. Na začiatku druhohôr splývali dnešné kontinenty do jedného celku – superkontinent Pangea. Tak sa do ,,slovenskej” lagúny mohol v tom čase zatúlať aj nami hľadaný dinosaurus.
Aby sme sa presvedčili, či to tak bolo, vydáme sa na prieskum do obdobia na rozhraní triasu a jury. Nie však doslova, ale hľadaním pozostatkov vrchnotriasovej lagúny v súčasnej geologickej stavbe Slovenska. Lagúny sa zväčša nachádzajú tesne nad úrovňou mora. Naša prehistorická lagúna však v priebehu posledných 100 miliónov rokov zmenila svoju polohu. Horotvornými procesmi bola značne pozmenená a vynesená do vysokých nadmorských výšok, v ktorých nás namiesto horúceho morského vzduchu privíta chladný tatranský vietor. Máme teda namierené do slovenských veľhôr – Vysoké Tatry.
Naše ďalšie kroky vedú do Tichej doliny, kde v 80. rokoch minulého storočia dvaja slovenskí geológovia, Dr. Michalík a Dr. Sýkora, spozorovali na povrchu trojprsté stopy odtlačené do tvrdého pieskovca (obr. 1). Tieto stopy nám zanechali ako odkaz z dávnej minulosti naše ,,slovenské” dinosaury zo skupiny mäsožravých dinosaurov Theropoda. Z veľkosti stôp vyplýva, že išlo minimálne o dva jedince. Spomínaní objavitelia popísali nález týchto dinosaurích stôp pod (ichnologickým; ichnium = stopa) vedeckým menom Ceolurosaurichnus tatricus – alebo po slovensky tatranská stopa ceolurosaura. Ide o tri stopy, ktoré sú v súčasnosti uložené v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea v Bratislave.
Tieto stopy patria nesporne dinosaurom. Je však nepravdepodobné, že ich zanechali zástupcovia skupiny s dutými stavcami, teda Coelurosauria. Problémom je veľkosť tatranských stôp (21 – 36 cm), ktoré zodpovedali veľkosti dinosaura s dĺžkou od 3 do 6 metrov. V období vrchného triasu žila iba jedna skupina theropódnych dinosaurov, ktorá by zodpovedala tejto veľkosti stôp. Boli to Certosauria, najväčšie predátory medzi dinosaurami tej doby. Pravdepodobne išlo o formy blízko príbuzné rodom Lilliensternus (obr. 2) z obdobia vrchného triasu Európy a Dilophosaurus (obr. 3), ktorý je známy z obdobia skorej jury Severnej Ameriky a Číny.
Ako indikujú výsledky mojej analýzy (Journal of Experimental Zoology – Molecular Developmental Evolution, 2004) odtlačkov stôp a brušnej časti sediaceho dinosaura (obr.4) objaveného americkým paleontológom Hitchcockom pred jeden a pol storočím v štáte Massachusetts (USA), perie vo svojej primitívnej podobe bolo u týchto dinosaurov prítomné už pred vznikom vtákov.
Pre nezrovnalosti v pomenovaní slovenského dinosaura sme s Dr. Michalíkom priradili stopám ,,slovenských” dinosaurov vedecké pomenovanie Eubrontes tatricus (na stretnuti Society of Vertebrate Paleontology, Utah, 1998). Vedný obor zaoberajúci sa štúdiom stôp prehistorických zvierat je živou disciplínou, o čom svedčí najmä posledná dekáda, počas ktorej došlo k prehodnoteniu ichnologického názvoslovia. Vzhľadom na zmeny, ku ktorým došlo, som neskôr na prvom sympóziu o európskych dinosaurov v Düsseldorfe v roku 2000 navrhol menšie zo stôp tatranských dinosaurov preradiť do skupiny stôp známych pod vedeckým názvom Eubrontes soltykovensis, ktoré poznáme z vrchnej jury Poľska. Oba uvedené typy stôp sa našli v oveľa väčšom počte na území rôznych štátov Európy, ale aj na východe a západe USA.
Zaradením stôp do dvoch odlišných skupín, ako napríklad E. tatricus a E. soltykovensis, je snaha zohľadniť také rozdiely v tvare stôp, ktoré by zodpovedali dvom rôznym živočíchom. Poznať skutočnú identitu vlastníka stôp je o to ťažšie, že v prípade malej vzorky je zložité posúdiť, či rozdiely v ich tvare sú vývojového charakteru alebo nie. To je i prípad tatranských stôp dinosaurov. Zostáva vyriešiť hádanku, či sa po prehistorickej slovenskej lagúne prechádzala rodinka dravých dinosaurov alebo tu lovili dva odlišné mäsožravé dinosaury.
Nevtáčie dinosaury teda obývali územie Slovenska na počiatku ich slávnej dynastie v období vrchného triasu. Dúfajme, že sa odborníkom v budúcnosti podarí okrem stôp objaviť aj ich kostrové pozostatky.