Aká je budúcnosť plastov?

14.11.2008 09:33:19 | * q
| Počet zobrazení: 3790x

Rozprávame sa s prof. Stanislavom Miertušom, DrSc., riaditeľom sektoru Čistá a aplikovaná chémia v ICS UNIDO v Terste

 

Plasty ako náhrada za kovy a ďalšie suroviny sa stali v počiatku nádejou ľudstva. Dnes sa však už o nich skôr hovorí ako o nočnej more. Platí to najmä o obalových materiáloch vyrobených z plastov, ktorých skládky zamorujú našu planétu.

Ako je to so spotrebou plastov vo svete?

V súčasnosti sa vo svete spotrebuje každoročne približne 250 miliónov ton plastov ročne. Asi 35 – 40 percent pripadá na obaly a predmety jednorázového použitia. Ďalšia oblasť, v ktorej sa ťažko uplatňuje mechanická recyklácia, je využitie v poľnohospodárstve prevažne ako mulčovacie fólie na pokrývanie pôdy, ktoré urýchľujú vegetáciu, zadržiavajú vlhkosť, ak sú čierne, tak zabraňujú rastu buriny a tým celkovo zvyšujú úrodu. Po pár mesiacoch ich treba odstrániť, ale tie klasicke (PE) sa zle odstraňujú, trhajú sa a ostávajú v pôde, ktorú znehodnocujú. Spotreba plastov vo svete je však veľmi rozdielna. Kým v USA je to asi 120 kg na osobu za rok, v Indii je to približne 10 kg na osobu za rok.

Nepoužívame v súčasnosti až zbytočne veľa plastov?

Nemyslím. Niečo sa dá možno vylepšiť redukciou hrúbky obalov, ich úspornejším dizajnom. Celkovo však spotreba plastov bude ďalej rásť, najmä v rozvojových krajinách. Ak si predstavíte rast spotreby v takých krajinách ako Čína, India, Indonézia či Brazília, tak sú na mieste obavy o životné prostredie v globálnom meradle.

Jednou z ciest, ktorá sa už uplatňuje, je návrat k minulosti, teda opätovné používanie ľahšie odstrániteľných obalových materiálov, najmä z papiera či skla. Môže to stačiť?

Žiaľ, to je len čiastočné riešenie, navyše v prípade skla je to ilúzia. Keď sa hodnotí celkový dopad toho ktorého obalového materiálu metódou ekologicko-ekonomického dopadu od „kolísky po hrob“, teda od ťažby surovín cez výrobu, použitie, recykláciu až po konečnú likvidáciu, tak sa ukáže sklo ako problematický obalový materiál. Len si predstavte ako zaťažia životné prostredie nákladiaky rozvážajúce prázdne fľaše, saponáty potrebné na ich umývanie, spotreba vody a podobne.

A čo nové metódy likvidácie terajších plastov? Bola by v tom cesta riešenia problému?

Namiesto „likvidácie“ plastov treba v maximálnej miere využiť „recykláciu“. Žiaľ, tradičná „likvidácia“ cez uloženie na skládky, nie je dobré riešenie, či už z hľadiska ekonomiky, ale najmä z hľadiska životného prostredia. Spaľovanie v spaľovniach novej generácie je istým krokom dopredu, lebo sa získava časť energie vloženej do systému. Ekológovia však správne upozorňujú na možné riziká zo splodín spaľovania. Mechanická recyklácia je vhodná iba vtedy, ak máme odpad plastov rovnakého typu, čo sa dá realizovať iba pri istých priemyselných použitiach plastov. Preto sa pozornosť sústreďuje na biodegradovateľné polyméry, kde sa ako recyklačná metóda využíva kompostovanie, pri ktorom sa plasty – zjednodušene povedané – pretvárajú na oxid uhličitý, vodu a kompost (hnojivo). Tu by som chcel upozorniť, že nie každý biodegradovateľný polymér je kompostovateľný. Ale aj tu treba vytvoriť súčasne systém separovaného zberu odpadu, kde sa biodegradabilné (kompostovateľné) plasty zbierajú spolu s organickým odpadom, ktorý ide do kompostu.

Takže zrejme zostáva len hľadať nové druhy plastových materiálov, najmä obalových. V ktorej oblasti sú najväčšie perspektívy?

Už existujú viaceré biodegradovateľné plasty. Technológie ich výroby sa významne nelíšia od klasických. Dajú sa využiť na výrobu nákupných tašiek pre supermarkety, predmetov na jednorazové použitie (príbory, poháre, tácky z umelej hmoty) a podobne. Ďalšie potenciálne významné využitie je na mulčovacie fólie v poľnohospodárstve. Tieto fólie sa po pár mesiacoch rozpadnú a „premenia“ sa na kompost plus oxid uhličitý a voda. Klasické polyetylénové fólie sa, žiaľ, veľmi ťažko odstraňujú, fragmenty zostávajú mnoho rokov v pôde, čím ju znehodnocujú. Veľkým problémom degradovateľných polymérov je zatiaľ ich výrobná cena. Je dvakrát až trikrát vyššia ako cena klasických.

Aké kvalitatívne ukazovatele musia mať nové biodegradovateľné plasty a plasty z obnoviteľných zdrojov energie?

Upresním. Biodegradovateľné plasty sa dajú vyrobiť v princípe aj z ropy ako východzej suroviny, ale hlavný trend je vyrábať ich z obnoviteľných zdrojov či z odpadu. Takto sa pri ich životnom cykle nezvyšuje obsah oxidu uhličitého v atmosfére, keďže obnoviteľné zdroje ho pri svojom vzniku spotrebovávajú v procese fotosyntézy z atmosféry. Preto sa nazývajú aj ekoplasty. Ich kvalitatívne ukazovatele sú predovšetkým mechanické a fyzikálno-chemické, ktoré by sa mali čo najviac približovať k vlastnostiam klasických plastov, no a potom ich biodegradabilita či kompostovateľnosť meraná časom, za ktorý sa plast rozpadá v životnom prostredí alebo v komposte. Na tieto ukazovatele existujú medzinárodne schválené normy.

Výskumu nových biodegradovateľných plastov venujete veľkú pozornosť v Medzinárodnom centre pre vedu a špičkové technológie OSN (ICS UNIDO) v talianskom Terste. Mohli by ste ho priblížiť? Ako vzniklo, kto ho financuje, kto tam robí a v čom je ťažisko jeho práce?

Centrum vzniklo v roku 1988 z iniciatívy nositeľa Nobelovej ceny Abdusa Salama na základe dohody talianskej vlády a UNIDO (United Nations Industrial Development Organization). Pôsobí v troch vybraných sektoroch (chémia, životné prostredie, špičkové technológie) so zámerom podporiť aplikovaný výskum a prenos výsledkov do praxe v rozvojových krajinách a v krajinách s transformujúcou sa ekonomikou. Základnými nástrojmi sú medzinárodné výskumné projekty, organizácia workshopov, tréningových kurzov a poskytovanie štipendijných pobytov mladým výskumným pracovníkom z rozvojových krajín. Pôsobíme v 80 krajinách sveta, do roku 2004, teda do vstupu do Európskej únie, bolo medzi „používateľmi“ jeho programu aj Slovensko. No okrem používateľských krajín pôsobia v našom programe desiatky expertov – špičkových pracovníkov, okrem iných aj zo Slovenska. Centrum financuje talianska vláda ako špeciálny každoročný príspevok do programu UNIDO v rámci zmluvy schválenej talianskym parlamentom v roku 1996. ICS je najväčším technologickým centrom v systéme UNIDO na svete.

V ICS UNIDO v Terste ste riaditeľom sektoru Čistá a aplikovaná chémia, kde patrí aj program Environmentálne degradovateľné plasty. Vaše centrum má priamu náväznosť na rozvojové krajiny a pomoc pre ne. Je tam situácia horšia než vo vyspelých krajinách?

Žiaľ, je, lebo chýbajú predovšetkým znalosti i technické prostriedky, mnohokrát chýba koncepcia, infraštruktúra, systém zberu a triedenia odpadu. Vedie to často k chaosu. Preto sa stáva, že sa veci riešia zákazom. Napríklad v minulosti zakázali v Číne vyrábať a používať veľmi rozšírené polystyrénové obedové misky. V Pakistane a niektorých afrických krajinách vyšiel zasa zákaz používať polyetylénové nákupné tašky. Pravda, zákaz samotný – ak neexistuje náhradné riešenie – nič nevyrieši. Preto sa orientujeme na zapojenie výskumníkov, ale aj „decision makerov“ do nášho programu na hľadanie integrovaných riešení.


Čo sa vám už podarilo vo výskume a vývoji biodegradovateľných plastových materiálov dosiahnuť?

V mnohých rozvojových krajinách, ako napríklad v Číne, Thajsku, Indii, Indonézii, Egypte i ďalších afrických či latinskoamerických krajinách, je pokrok vo vytváraní národných koncepcií, podpore výskumu, štandardizácie, ale aj priemyselnej výroby, zatiaľ vidieť v malom. Ak hovoríme špecificky o výskume, tak ma potešili výsledky projektov v spolupráci s univerzitou v talianskej Pise a egyptskými inštitúciami, s ktorými sme vyvinuli nový biodegradovateľný materiál. Použili sme na to odpad z potravinárskeho i farmaceutického priemyslu bohatý na želatínu. Ten je vo forme vodného roztoku a rozstrekuje sa po záhonoch tesne po sadení. Vytvorí sa degradovateľný film (ekvivalent mulčovacej fólie), ktorý sa ale časom rozpadá na zložky ekvivalentné hnojivu.
Iný príklad: vývoj degradovateľných polymérov z odpadu z mliekarenského priemyslu (srvátky) pomocou biotechnológií. Tu sa do spolupráce zapojili viaceré európske pracoviská z Talianska, Rakúska, Slovinska, ale aj zo Slovenska (Ústav polymérov SAV a Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave.)

Jeden z vašich pilotných projektov sa uskutočnil počas nedávnych Letných olympijských hier v Pekingu. O čo išlo?

Pred dvoma rokmi sme podpísali projekt s organizačným výborom olympiády v Pekingu, ktorý mal názov Green Olympics, Green Materials. Zámerom bolo vypracovať kritériá hodnotenia biodegradovateľných plastov, aby sa počas olympiády v širokej miere používali na športoviskách, v reštauráciách a hoteloch čo najvhodnejšie bioplasty. Druhy zámer bol stimulovať výskum, vývoj a využitie týchto materiálov nielen v Číne, ale aj na celom svete cez sériu pilotných projektov. Olympiáda veľmi prispela k tomuto cieľu.

Kedy sa však budeme môcť dočkať zásadnej zmeny, teda prevládnutia ľahko recyklovateľných plastov?

Nemožno čakať, že to pôjde naraz, akoby šibnutím čarovného prútika. Okrem dostupnej ceny bioplastov, a teda efektívnych technológií a nových produktov, treba dosiahnuť, aby sa vybudovali referenčné laboratóriá, infraštruktúra na ich zber a kompostovanie, akceptácia priemyslom i širokou verejnosťou. Vo vyspelých štátoch to bude možno trvať 5 až 10 rokov, v rozvojových viac. Ale trend je jasný.

Nepomôže tomu aj terajšia ropná kríza?

Áno, cena ropy, z ktorej sa vyrábajú skoro všetky plasty, je v súčasnosti dôležitým faktorom v ekonomickej bilancii a jej rast iste urýchli tento proces.

Svetový vedecký vývoj dnes nie je otázkou jedného pracoviska. Kto dnes predstavuje v oblasti biodegradovateľných plastov špičku vo svete?

Tých špičkových pracovísk je viacero v Európe, USA, Japonsku, ale pridávajú sa k nim aj pracoviská napríklad z Číny, Thajska, Brazílie či Juhoafrickej republiky. Veľa investujú do výskumu biodegradovateľných plastov aj popredné priemyselné firmy vyrábajúce klasické plasty. Kľúčová je však široká spolupráca, multidisciplinárne zameranie tejto spolupráce a integrácia vrátane priemyselných skupín.

Ako to vyzerá na Slovensku?

Na Slovensku existujú v tejto oblasti veľmi dobre pracoviská v Ústave polymérov SAV a vo Fakulte chemických a potravinárskych technológií STU, ktoré sa podieľajú aj na projektoch ICS-UNIDO či projektoch Európskej únie. Pomohla by im ešte väčšia medzinárodná integrácia, ako aj záujem zo strany priemyselných inštitúcií a razantnejšie vytváranie high-tech firiem a spoločností. Smutný je aj fakt, že na Slovensku sa napriek deklaráciám o vedomostnej ekonomike veľmi málo investuje do vedy. Slovensko, napriek najvyššiemu rastu HDP v krajinách EÚ, je na chvoste rebríčka týchto krajín v investíciách do vedy. Je veľká škoda nechať zakrnieť tie odvetvia, ktoré mali roky slušnú medzinárodnú úroveň. A medzi ne patri aj výskum plastov.