Zvláštne stretnutia

V poslednom čase ma okrem normálnych ľudí stretlo aj zopár, prepáčte za výraz, cvokov. Viem, je to veľmi expresívne, no hlupák na ich označenie je slabé a výstižné, debil a ďalšie podobné výrazy sú vlastne diagnózami, kôň si nezaslúži toľko negatívnosti (ak tento tvar zatiaľ nie je v Pravidlách...,mal by sa tam dostať, zíde sa), takže ostaňme pri tom, čo som napísal.

Prvý. V školskom veku trénoval dlhé trate a stále veľmi dobre a dlho behá. No vymyslel si teóriu, že skutočný bežec musí dokázať bežať nielen dlho, ale aj rýchle. Už rok skúša behať za vlakom. Príde osobákom na niektorú železničnú zastávku, vystúpi, prejde dozadu a počká, kým sa vlak vydá na ďalšiu cestu. Potom pár metrov za ním beží aj on. Chvíľu to ide, no keď vlak zrýchli, náš železničný maratónec pridáva tiež. Dlho mu to nevydrží, začne zaostávať až sa mu aj posledný vozeň stratí z dohľadu. Je presvedčený, že tých takmer 50 maratónskych kilometrov musí zabehnúť. Po dvoch dňoch a zahojených odreninách od pádu na ostré kamenivo, či po vyliečení vyvrtnutých členkoch, to skúša znova. Vyskúšal aj nový štýl. Nebežal normálnym krokom, ale skákal z pražca na pražec. Našťastie sa to skončilo len natiahnutou šľachou a menším výronom, no zväčšeným odhodlaním, že raz to dokáže.

Druhý. V detstve jedol všetko, čo sa mu dostalo do cesty a zrejme na nej bolo dosť čokolády, cukríkov, potom sa k nim pridala pepsikola, kokakola, kofola a všetky ostatné koly a dieťa utešene rozkvitlo do šírky, v šiestich rokoch pripomínal rozkvitnutú pivonku. Dnes ma 26 rokov a dva mesiace. Keď mal pred dvoma mesiacmi narodeniny, vážil 123 kíl, povedali mu, že má priam vražednú obezitu a že treba okamžite niečo robiť. Zaťal sa a dva mesiace neje nič iné, len chlieb a pije jedno nealkoholické pivo denne spolu s litrami vody. Najprv strašne trpel, no po čase sa mu zatemnil mozog natoľko, že sa mu diéta zapáčila. Schudol 30 kíl a rozhodol sa pokračovať. Nedostatočný prísun energie spôsobil, že nevládze chodiť, vypadali mu skoro všetky vlasy a horko ťažko píše na klávesnici, pomocou ktorej udržiava kontakt so svetom. Keď som ho uvidel na aktuálnej fotografii, vyzeral ako ufón po páde z lietadla bez padáka.

Tretí. Videl v televízii, že ktosi si postavil skleník zo sedemdecových zaváracích fliaš. On sa rozhodol, že ho postaví z dvojlitrových plastových minerálkových obalov. Najskôr ich rok zbieral. Chodil po krčmách, vyberal kontajnery, žobronil od susedov a známych a keď ich mal 1200, začal stavať. S podmienkou, že nepoužije žiadny iný materiál, iba fľaše. Najskôr dlhé týždne hľadal spôsob, ako fľaše uložiť, aby vznikali steny, ako ich vzájomne previazať, aby nepadali. Bol to náročný výskum. Napokon sa dopracoval do štádia, že na pôdoryse 2 x 2 metre postavil stienky, no len do výšky štyroch vodorovných fliaš. Potom to spadlo. Skúšal použiť prázdne fľaše, plnil ich vodou, striedavo dával plné a prázdne. Štyri rady a – dosť. Dielo sa rozsypalo. Náš hrdina sa nevzdáva, verí, že to dokáže.

Záver? Budete asi prekvapený. Všetky príbehy sú viac, než poriadne švihnuté, ba až úchylné, ale chalani majú cieľ, ktorý je predsa len, o kúsok lepší ako nezmyselné mlátenie do tlačidiel herných konzol. Nemal by ten nelichotivý úvodný prívlastok vlastne prejsť k tým konzolám?