Nesmrteľnosť

4.4.2015 01:06:23 | Vladimír Heger | Počet zobrazení: 2626x

Ľudstvo odpradávna túži po nesmrteľnosti. No ako by to dopadlo keby sme sa naozaj vedeli stať nesmrteľnými ? Táto úvaha nieje odbornou prácou, má za cieľ pootvoriť dvere vedeckej fantázii

Nesmrteľnosť a programovaná smrť Ľudstvo odpradávna túži po nesmrteľnosti. No ako by to dopadlo keby sme sa naozaj vedeli stať nesmrteľnými ? ,,Hrozné je žiť ak človek nechce, ale asi oveľa horšie je byť nesmrteľným a nechcieť.“ (GeorgChristophLichtenberg) Táto úvaha nieje odbornou prácou, má za cieľ pootvoriť dvere vedeckej fantázii Predstavme si, žeby naša veda dokázala ovládať totipotenciu. Náš organizmus by sme dokázali neustále obnovovať vďaka bunkám, ktoré sa dokážu diferencovať na akékoľvek špecializované bunky v organizme a dokážu čítať genetický materiál tak dobre, že sa samé dokážu stať celým organizmom . Aký vplyv by to malo ale na chod nášho sveta ? Sme pripravený na to stať sa nesmrteľnými ? ,,Sme schopní veľkých vecí. A nepochybujem, že bytosti, čo prídu po nás budú schopné ešte väčších. Evolúcia sa s nami nezastaví: "Oh aké úžasné ľudstvo! Dokázali sme to!" Nedokázali. Evolúcia môže pokračovať do nekonečna.“ (GeneRoddenberry) Nesmrteľnosťou by sme bojovali proti evolúcii, ktorá nás priviedla do dnešnej podoby. A nielen to, nesmrteľnosť by výrazne ovplyvnila aj ekoniku a bežný život. Bohatí ľudia sa tešia peniazmi a chudobní deťmi. (Slovenské príslovia) Takže nesmrteľnosť by mohla byť pre vyvolených, ktorí majú nato dostatočné prostriedky. Ale ako spravodlivo vybrať tých, ktorí majú právo byť nesmrteľnými a tých, ktorí budú pokračovať v evolúcii ? Aj toto by sa dalo vyriešiť ,,spravodlivo“, nesmrteľný by mohol byť každý, avšak ten, kto nebude dostatočne šikovný môže o nesmrteľnosť ľahko prísť. S využitím poznatkov z biochémie by sa vedci zamerali na využitie proteínov v mitochondriách, ktoré majú na starosť programovanú smrť bunky. (Elmore, 2007) Každý ,,nesmrteľný“ by žil celý život s potrebou udržiavať činnosť takýchto proteínov na uzde. Programovaná smrť bunky znie naoko príliš tragicky, avšak tento proces, ktorý sa nazýva apoptáza prebieha v našom organizme takmer neustále a tento proces by taktiež napomáhal nesmrteľnosti, kedy by sa opotrebované bunky nahrádzali novými. No apoptázu spúšťa viacero vnútorných aj vonkajších faktorov. Takže v konečnom dôsledku biochemická kaskáda reakcií prebiehajúca pri apoptáze, ktorá pomáha pri nesmrteľnosti by sa stala zároveň mechanizmom na rýchlu smrť celého organizmu. Ale ako ovplivniťapoptázu ? Dva druhy regulácie by zabezpečili rozdiel medzi nesmrteľnosťou a smrťou. Apoptáza plniaca svoju funkciu odstraňovania poškodených buniek a dopĺňanátotipotenciou by zabezpečovala nesmrteľnosť . Zatiaľ čo neustále riziko smrti by mohli vytvoriť baktérie produkujúce jed importovaný do mitochondrii. Poškodením týchto organel sa bunka vzdáva poslednej myšlienky na záchranu, pretože mitochondrie predstavujú nezbytné biochemické mašinérie, kde prebieha bunkové dýchanie . Rôzne apoptotické proteíny sa môžu na základe vyššie zmienených situácii vnútri bunky naviazať na mitochondriu a spôsobiť vznik pórov v ich membráne, alebo zvýšiť ich priepustnosť, čím dochádza k vyliatiu rôznych látok do cytosolu. Tieto látky často predstavujú ďalšie články v apoptotickej kaskáde. Patria k nim tzv. SmaCs (,,Secondmitochondria-derivedactivatorofcaspases“). Tieto sa ihneď naviažu na ďalšie proteiny tzv. IAPs ( inhibitoryapoptotickýchproteinov ), deaktivujú ich a IAPs tým stráca svoju schopnosť brániť ďalšiemu pokračovaniu apoptotickej kaskády. Následne je aktivovaná skupina cysteinproteáz, tzv. kaspázy, ktoré spôsobujú degradáciu bunky. (Fesik 2001) Ako by to teda vyzeralo v praxi ? Vyšlachtením baktérií produkujúcich potrebný jed na spustenie apoptázy napríklad len pri nedostatočnom príme potravy, ktorá by im bola dodávaná, by zabezpečilo prežitie len tým jedincom, ktorí majú dostatočné schopnosti zabezpečiť si látku, ktorá je zdrojom potravy pre tieto baktérie. Tak by mal každý možnosť stať sa nesmrteľným, ak by mal dostatočné zdroje na zabezpečenie potravy pre baktérie, ktoré by žili priamo na ľudskom tele. Ako by ale vedel človek kedy baktériám dochádza potrava ? Indikátorom by mohli by opäť vyššie spomínané baktérie, ktoré by pri nedostatku potravy začali najprv produkovať napríklad Luciferín, ktorí pri reakcií s kyslíkom a za katalýzy Luciferázou by vytvoril chemickú reakciu nazývanú Bioluminiscencia. Takže v prípade rozžiarenia baktérií by jedinec potreboval urýchlenú dávku potravy pre baktérie, ktoré by v opačnom prípade začali konzumovať látky priamo z organizmu pri ktorých trávení by sa mohol ako bočný produkt produkovať jed spúšťajúci apoptázu buniek organizmu. Záver Byť nesmrteľný je snom mnohých, ale je to naozaj správna cesta ? Môj názor je taký, že nesmrteľnosť či už je možná , alebo nie, nie je vhodná pre náš druh, určite nie v podobe akej sme teraz na púti v evolúcii . použitá literatúra ElmoreSusan (2007) Apoptosis : A ReviewofProgrammedCellDeath. NIH Public Access, 35, 495-516 Fesik SW, Shi Y.. Controllingthecaspases. Science. 2001, roč. 294, čís. 5546, s. 1477–8.