Stopári piesočných búrok

Za posledných 40 rokov sa Aralské jazero na južnej hranici Kazachstanu zmenšilo na zlomok svojej pôvodnej rozlohy. Dnes je toto územie považované za jedno z najsuchších miest v strednej Ázii.

Plocha púšte v okolí stále narastá a početné piesočné búrky šíria nebezpečnú zmes piesku, soli a jedovatých chemikálií do obývaných území. Európski vedci sa spolu s miestnymi odborníkmi snažia o lepšie pochopenie piesočných búrok a minimalizovanie škôd, ktoré spôsobujú. Aralské jazero bolo kedysi veľkou oázou medzi púšťami Karakum a Kyzylkum a jeho oblasti bola veľká biodiverzita. Od roku 1960 zmizlo asi 50 000 štvorcových kilometrov vodnej plochy v dôsledku neefektívneho hospodárenia s vodami v prítokových riekach, čo viedlo k rozdeleniu vody do troch menších jazier. Územie kedysi ležiace pod vodou dnes nazývajú „Aralkum“, alebo tiež Aralská púšť.

Stopári piesočných búrok

Strata takého množstva vody mala veľký dopad na ľudí žijúcich v tejto oblasti. Vytratilo sa mnoho druhov rýb a väčšina rybárov stratila svoju prácu. V mestách pri bývalom pobreží sú dnes bežné nezamestnanosť, chudoba a choroby. Objavuje sa tu dvakrát toľko prípadov tuberkulózy a žltačky. Objavuje sa tu aj ďalší problém. Časté piesočné búrky šíria piesok, soľ, aerosóly a chemické látky využívané v poľnohospodárstve, čo musia dýchať miestni obyvatelia. Šírenie tejto jedovatej zmesi navyše ochromilo rast vegetácie v rozsahu 150 kilometrov, čo celú oblasť nezadržateľne mení na púšť. Situácia viedla k vzniku európskeho výskumného projektu CALTER, ktorého cieľom je lepšie pochopenie dynamiky piesočných búrok v strednej Ázii, najmä v blízkosti Aralského jazera a výskum ich zloženia či smeru. Na základe týchto zistení chcú vedci navrhnúť riešenia minimalizujúce dôsledky búrok. Vedci zachytili a analyzovali častice z piesočnej búrky v meteorologickej stanici vzdialenej 300 kilometrov od Aralského jazera. Pomocou rozličných techník, napríklad rádiofluorescencie, zistili, že prach pochádza z jazera. Búrka teda preniesla častice na do vzdialenosti 300 km. Piesočné búrky môžu odborníci pozorovať v Kazašskom národnom centre pre vesmírny výskum. Od roku 2000 zaznamenali zvýšenie intenzity a frekvencie búrok. Z toho dôvodu je aj množstvo šíriaceho sa škodlivého prachu väčšie. V Kazašskom výskumnom ústave ekológie a klímy vedci vytvárajú miniatúrne pieskové búrky vo veternom tuneli. Pomocou laserovej technológie môžu vedci skúmať vnútornú dynamiku búrky, jej objem, rýchlosť, hustotu a spôsob jej vzniku aj zániku. Z tejto simulácie vyplynulo, že častice sa v piesočnej búrke presúvajú