Joseph Fouché

Kniha od Stephana Zweiga Jozeph Fouché je životopisom človeka, ktorý hral v období Veľkej francúzskej revolúcie jednu z popredných politických úloh vo Francúzsku. Vyšla vo vydavateľstve Aktuell v Bratislave v roku 1994.

Či už to bolo direktórium, konzulát, cisárstvo, kráľovstvo alebo znovu cisárstvo, Joseph Fouché vždy poťahoval nitkami a srdce sa mu chvelo pri každom premiestnení jeho figúriek na šachovom poli, nech to bolo akokoľvek riskantné. I preto niekoľkokrát padol na dno, ale opäť vstal. Stále sa našiel niekto, kto si na neho v núdzi spomenul, v situácii, keď potreboval človeka na špinavú prácu.

Autor biografie úžasne, brilantne spracoval fakty a dokázal sa pozrieť Fouchému priamo do jeho duše. O jeho talente ovládať umenie psychológie sa nedá pochybovať. Svoje poznatky podáva presvedčivo. Aj po stáročiach Fouchého smrti dokáže Zweigova kniha vyvolať búrlivé diskusie nad Fouchého filozofiou - byť za každú cenu na strane víťaza, ale aj jeho životný postoj.

Najskôr dlho váha, vyčkáva, nevie ku komu sa pridať. "Vždy až potom, keď je bitka rozhodnutá, rozhodne sa Fouché definitívne." Nevadí mu, keď zrádza starých priateľov a prisadá rovno k doterajšiemu protivníkovi. "Čo si o ňom myslia a čo o ňom hovoria niekdajší priatelia z jeho vlastnej strany, čo si o ňom myslí dav, verejnosť, to je mu absolútne ľahostajné. Dôležité je preňho iba jedno, byť vždy, za každú cenu medzi víťazmi, nikdy medzi porazenými."

Netrvá dlho kým si dav a známi všimnú Fouchého premenlivosť, prezliekanie kabáta, ale šťastie stojí na jeho strane. Na chyby predchádzajúcej vlády, v ktorej mal aj on výsostné postavenie nedopláca. Ostatných posiela na smrť a až postupne sa mu všetko rúca. Začína to nástupom Napaleona, ktorý je tak bystrý, že spozoruje, že si môže byť Fouchém istý iba v časoch slávy, a že ho pri každom páde ešte podupe.

A potom, keď Napoleonova moc slabne, lebo baží po boji, ale nevyhráva a žmýka z krajiny maximum, Fouché ho dorazí. Uvedomuje si, že treba niečo urobiť, aby v krajine zavládol poriadok. Pomôže k návratu Ľudovítovi XVIII, ktorý mu dobre zaplatí za to, aby zostal v úzadí.

Fouché však nevydrží nečinne sedieť, svrbia ho ruky, akoby zabudol na deň 16. januára 1793, keď ako poslanec mesta Nantes vyšiel na tribúnu a vyriekol slovo "la mort" - smrť. Túži aspoň po malom postavení, po omrvinke...

Ako sa kniha končí je pri životopise úplne jasné, ale kto ešte stále pochybuje o Zweigovom talente ovládať umenie slova alebo si nie je istý charakterom Jozepha Fouchého, mal by si ju prečítať.