Prof. Ing. Dr. techn. Peter Danišovič Dr. h. c.
01. 06. 1907 -Prof. Ing. Dr. techn. Peter Danišovič, Dr. h. c., oslávil 01. júna 2007 svoju storočnicu. Do pamäti verejnosti sa zapísal ako dobrý a skromný človek, ktorý celý svoj plodný život nezištne slúžil slovenskému národu.
Profesor Danišovič pochádza z chudobnej slovenskej roľníckej rodiny z Bolerázu v okrese Trnava. Narodil sa ako piate dieťa zo siedmich súrodencov. Štúdium inžinierskeho staviteľstva, smeru vodohospodársko-kultúrneho, absolvoval s vyznamenaním na pražskom ČVUT. Záverečná práca druhej štátnice Využitie vodnej energie bolo témou, ktorou sa zaoberal celý život. Profesor Danišovič je aj jedným zo zakladateľov Slovenskej vysokej školy technickej. Už v roku 1930 sa v Prahe v rámci spolku Považan usiloval o jej zriadenie. Rozhodnutie o zriadení SVŠT však padlo až v roku 1937 z iniciatívy predsedu vlády Dr. M. Hodžu. Pôvodné sídlo v Košiciach musela SVŠT opustiť po okupácii južného Slovenska Maďarskom v roku 1939. Cez Prešov a Martin nakoniec zakotvila v Bratislave.
Odborne zdatný a vzdelaním mimoriadne kvalifikovaný inžinier Danišovič si považoval za povinnosť prispieť k výchove slovenskej technickej inteligencie. Od októbra 1939 do júna 1947 pôsobil na SVŠT ako zastupujúci profesor a prodekan, neskôr ako profesor a dekan odboru inžinierskeho staviteľstva.
Peter Danišovič však nebol len pedagóg, ale aj praktický odborník, staviteľ a podnikateľ vo vodnom hospodárstve. Po skončení vysokej školy nastúpil na prvé miesto v Prahe, kde sa – ako pomocný technický zamestnanec na Zemskom úrade – venoval regulácii rieky Berounky. Zaujala ho však výstavba vodnej elektrárne Ladce na Váhu, kde veľké problémy spôsoboval štrk, ktorý by za krátky čas zničil turbíny. Na túto tému napísal dizertačnú prácu Pohyb splavenín a mechanická práca prirodzeného vodného toku. Prácu obhájil a v decembri 1935 mu rektor ČVUT ako prvému Slovákovi v histórii školy udelil titul doktor technických vied v odbore vodné hospodárstvo. Potom odišiel pracovať na Krajinský úrad v Bratislave, odkiaľ sa dostal na študijnú cestu po Dunaji až po Čierne more a do skupiny pre sústavný výskum a reguláciu Dunaja, čo ho spojilo s druhou najdlhšou európskou riekou.
Ešte počas vojny pracovala firma Petri-Danišovič na stavbe vodnej elektrárne Ilava a firma Bugan-Danišovič sa podieľala na výstavbe vodného diela Oravská priehrada od jeho počiatkov v roku 1941. V rokoch 1943 – 1944 Danišovič bol pri výstavbe viacerých budov v Bratislave i novej školy v Boleráze. Po druhej svetovej vojne, keď bola mimoriadne dôležitá rekonštrukcia poškodených objektov, priemyslu, bytov a elektrifikácia obcí, pracoval na stavbe mostov v okrese Trenčín a rodinných domov v okrese Trebišov. Československé stavebné závody (ČSSZ) – závod pre vodné stavby poveril Ing. Danišoviča v roku 1948 vedením stavieb vodných diel Orava, Dubnica, Palcmanská Maša a prečerpávacej vodnej elektrárne Dobšiná.
V rámci ČSSZ sa Danišovič stal aj správcom spomínaných vlastných firiem. Neskôr však prešiel ako vedúci strediska do Vodoprojektu, ktorý sa premenoval na Hydroprojekt a neskôr na Hydroconsult. V Hydroprojekte bol riaditeľom v rokoch 1956 – 1958 a intenzívne sa zapojil do prípravy vodného diela Gabčíkovo. Už dávno predtým totiž presadzoval projekt energetického využitia Dunaja a zlepšenia jeho plavebných podmienok. Problémami rieky sa začal zaoberať v roku 1937 pri meraní jej profilov a pri štúdiu dunajského koryta.
Po vojne inicioval územný nárok na širšie predpolie na pravom brehu Dunaja, čo sa aj vtedajšiemu Československu podarilo. Okrem vrátenia územia Petržalky, ktorú cez vojnu zabralo Nemcami okupované Rakúsko, dostalo aj tri ďalšie obce – Jarovce, Rusovce a Čunovo – obývané najmä etnickými Chorvátmi. Začiatkom päťdesiatych rokov sa podieľal na vypracovaní schémy využitia nášho úseku Dunaja. Navrhol – okrem spoločného československo-rakúskeho diela Bratislava-Wolfsthal (nad Bratislavou) – aj vodnú elektráreň Gabčíkovo, umiestnenú na kanáli, situovanom v chránenom území, ktorá využívala celý spád brodového úseku Dunaja (vyše 20 m) v jednom stupni.
Jeho partnerom na maďarskej strane bol profesor Mosonyi (len o tri roky mladší, ale tiež ešte stále aktívny). Ten ešte počas vojny navrhol vybudovanie riečneho stupňa Nagymaros, ktorý by – okrem využitia energie vtedy čisto maďarského úseku Dunaja – riešil aj problémy plavby cez brodový úsek Dunaja nad Budapešťou, kde Dunaj prechádza cez andezitový masív Pilišských vrchov. Vzhľadom na to, že v profile Nagymaros boli lepšie podmienky zakladania ako v Chľabe – na hranici s Maďarskom, odsúhlasilo sa konečné riešenie Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, ktorá sa v roku 1978 začala výstavbou riadiaceho stupňa Gabčíkovo na našom území. Až o 6 rokov neskôr začala výstavba aj na maďarskej strane, aby s v roku 1989 prerušila – a tento stav trvá dodnes!
V roku 1972 išiel profesor Danišovič do dôchodku, ale pracoval na čiastočný úväzok až do roku 1981, keď odišiel z protestu proti praktikám generálneho dodávateľa – Hydrostavu, ktorého pracovníci presadzovali riešenia drahšie, ale výhodnejšie pre firmu.
Profesor Peter Danišovič sa počas svojej aktívnej činnosti veľa uznania nedočkal, ak nepočítame Rad práce, Medailu a Čestný doktorát STU, či významné rezortné ocenenie – Medailu sv. Gorazda. Na druhej strane však tvrdo okúsil pravidlo Prílišná iniciatíva je podozrivá, a preto sa musí aj trestať! V roku 1930 jeho oprávnenú iniciatívu za zriadenie SVŠT nepodporil ani minister školstva – Slovák Dr. Ivan Dérer. Riskoval svoju existenciu, život, keď zachraňoval Židov počas 2. svetovej vojny. V roku 1949 ho podozrievali zo sabotáže stavieb vodných diel Dubnica, Nosice a Palcmanská Maša – Dobšiná, a preto sa ocitol aj vo väzení. Po znárodnení priemyslu ho v roku 1952 – ako „kapitalistu“ - chceli „dostať k lopate“ a v rámci „akcie B“ vysťahovať do Gasta Pusty - „zapadákova“ kdesi na juhu stredného Slovenska. Napriek tomu zostal optimistom a verí, že sa aspoň jeho potomkovia dožijú skompletizovania prepotrebnej Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros.
Miroslav B. Liška
vďačný žiak, kolega a priateľ