Lev Davidovič Landau

Syn inžiniera na ropných poliach v Baku vyštudoval v rodisku fyziku a chémiu. Neskôr ukončil štúdiá v Leningrade (1927) a pôsobil na Fyzikálno-technickom ústave.

V rokoch 1929 – 1934 bol Lev Davidovič Landau na zahraničných študijných pobytoch v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku, Dánsku, pričom navštívil Heisenberga, Diraca, Pauliho, Bohra i Borna. V roku 1932 sa stal vedúcim Oddelenia teórie v Charkove, kde neskôr založil svoju školu, ktorá sa stala strediskom teoretickej fyziky. Od roku 1937 pracoval v Moskve. Po nezmyselnom udaní, že je nemecký špión, strávil asi rok (1938 – 1939) vo väzení, odkiaľ sa dostal na zásah P. Kapicu. Bol profesorom Moskovskej univerzity (od roku 19,34) a členom Akadémie vied ZSSR (od roku 1946).
„Teoretická fyzika je zložitá veda a nie každý je schopný ju pochopiť... V článkoch Heisenberga a Schrödingera som jasne pocítil silu ľudského génia... Metóda je dôležitejšia ako objav, lebo správna metóda vedie k novým, ešte cennejším objavom... Najlepším sudcom každej teórie je pokus... Vedci majú spolu hovoriť, a nie sa pred sebou schovávať... Ťažko sa niekto môže stať dobrým odborníkom vo vede alebo dobrým umelcom, ak to nie je vec jeho srdca.“ napísal Landau. Po Kapicovom objave supratekutosti kvapalného hélia (1938) začal Landau rozsiahly výskum, ktorý viedol k vybudovaniu kompletnej teórie kvantových kvapalín pri veľmi nízkych teplotách. Vysvetlil vlastnosti tekutého hélia a vypracoval teóriu jeho supratekutosti. Rozpracoval termodynamickú teóriu fázových prechodov v pevných látkach, skúmal teóriu pevných látok. Študoval aj javy supravodivosti, zaoberal sa jadrovou fyzikou a kozmickým žiarením.
Dau, tak ho prezývali jeho kolegovia, hovoril veľmi dobre nemecky aj francúzsky. Pri skúškach ho pokladali za krutého a neústupného. Bol svojsky vtipný: „Nútiť deti, aby robili veci, ktoré považujú za zbytočné a pre nikoho potrebné, znamená učiť ich zvyknúť si na to, že idiotská činnosť neznižuje ľudskú dôstojnosť... Existenciu mysliacich strojov možno vysvetliť iba existenciou ľudí, ktorí nevedia myslieť. Je úplne zrejmé: stroje nemôžu dokázať iba jedno – myslieť.“ Spolu s E. M. Lifšicom napísali veľmi úspešnú monografiu Teoretická fyzika. Bol členom Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1960). Za priekopnícke teórie v oblasti nízkych teplôt získal Nobelovu cenu (1962). Po autonehode (1961) utrpel ťažké zranenia, bol niekoľkokrát v stave klinickej smrti. Podľa jeho posledného názoru neprežil svoj život zbytočne, veľa sa mu podarilo. „Hlavné v živote je pravda. V mene pravdy musí byť človek neúprosný sám k sebe. Pravda a práca... Vzhľadom ku krátkosti života si nemôžeme dovoliť strácať ho na úlohy, ktoré nevedú k novým výsledkom... Vo vede si pravda nájde vždy cestu... Človek musí vedieť využiť každú možnosť, aby bol jeho život výraznejší a zaujímavejší... Hlavne robte všetko s vášňou a zaujatím, život je potom veľmi pekný.“

DUŠAN JEDINÁK