Alfred N. Whitehead

Anglický filozof, matematik a logik Alfred North Whitehead pochopil filozofiu ako skromné vyjadrenie nekonečnosti vesmíru ohraničenými prostriedkami ľudského jazyka. Pokúsil sa opísať metafyzický systém, kde chápal prírodné i duchovné zmeny ako proces organizácie.

Svoje názory vyložil v dielach Veda a moderný svet, Proces a realita, Dobrodružstvá ideí. Spoznal, že ,,umenie pokroku spočíva v zachovaní poriadku uprostred zmien a v zachovaní zmien uprostred poriadku... Každá schéma analýzy prírody sa musí vyrovnať s dvoma skutočnosťami: so zmenou a pretrvávaním.“
Knižne publikoval Rozpravu o univerzálnej algebre, Axiómy projektívnej geometrie, Úvod do matematiky. Spolu s B. Russellom vydal trojzväzkové Principia Mathematica (1910 – 1913), základné dielo symbolickej logiky. Zámerom bolo naznačiť všeobecnú aplikáciu matematickej logiky na oblasť geometrie a fyziky.
Matematiku chápal ako najoriginálnejší výtvor ľudského ducha, ako vedu o najzložitejších abstrakciách k akým môže ľudský um dospieť. ,,Matematika je myslenie pohybujúce sa vo sfére úplného abstrahovania od každého jednotlivého prípadu toho, o čom práve vypovedá. Pokiaľ sa zaoberáme čistou matematikou, sme v ríši absolútnej abstrakcie... Najväčšie abstrakcie sú tými pravými nástrojmi, ktorými kontrolujeme svoje uvažovanie o konkrétnych faktoch... Originalita matematiky spočíva v tom, že v matematickej vede sú vyjadrené vzťahy medzi vecami, ktoré sa bez sprostredkovania ľudským rozumom nedajú vôbec postihnúť.“ Nebál sa pripustiť, že matematické bádanie je božské bláznovstvo ľudského ducha, únik od dotieravej nástojčivosti náhodných udalostí. Vedel, že istota matematiky závisí od jej úplnej abstraktnej všeobecnosti. Vytrvalo hľadal hlboké súvislosti medzi vedou, moderným svetom i náboženstvom. ,,Veda je podnikanie, v ktorom sa rozum opiera o vieru.“ Napísal práce Náboženstvo vo vývoji, Funkcia rozumu, Príroda a život, Mody myslenia. Spoznal, že ,,nové idey nemožno vyjadriť starými pojmami.“ Jeho prírodovedným presvedčením bolo: ,,Vo veku rozumu nemôže existovať aktívny záujem, ktorý by odsunul nabok všetku nádej na víziu harmónie pravdy. Uspokojiť sa s rozporom znamená narušiť úprimnosť a morálnu čistotu. Patrí k sebaúcte intelektu, aby sledoval každé zauzlenie v myslení až do konečného rozuzlenia... Existujú obsiahlejšie pravdy a subtílnejšie perspektívy, v rámci ktorých možno nájsť zmierenie hlbšieho náboženstva a subtílnejšej vedy... Protirečenie medzi všeobecným dobrom a individuálnym záujmom možno odstrániť iba vtedy, keď záujmom indivídua je všeobecné dobro.“
DUŠAN JEDINÁK