Jacob Robert Oppenheimer
22. 4. 1904 - 18. 2. 1967Fyzici sa naučili krutým spôsobom, čo je hriech. Na túto skúsenosť nezabudnú nikdy. J. R. Oppenheimer aj keď organizačne a odborne prispel k uvoľneniu obrovských síl v atómovej bombe, uvedomil si, že to bolo diabolské dielo.
Zničenie Hirošimy a Nagasaki doľahlo na neho rozčarovaním a ľútosťou nad tým, čo spôsobil výtvor, ktorý pripravoval. Proti výrobe vodíkovej bomby sa už dokázal postaviť. Považoval sa za vedca – štátnika, organizátora výskumu. Dúfal, že môže dať do poriadku celý svet. Zmýlil sa. Zohral úlohu Hamleta atómového veku.
Od svojej mladosti udivoval odbornými znalosťami i rečníckym talentom. Čítal v origináli Homéra, Vergília, Seneku i Tacita, ovládal deväť jazykov. Rozumel fyzike, zaujímal sa o filozofiu a literatúru, písal básne. Publikoval 72 odborných prác z teoretickej fyziky, stal sa ústrednou postavou jadrovej fyziky USA. Získal Fermiho cenu a vytvoril v Princetone na Inštitúte pre pokročilé štúdiá centrum teoretickej a jadrovej fyziky.
Zapojil sa do projektu Manhattan. Jeho pričinením na výrobe atómovej bomby spolupracoval výkvet americkej modernej fyziky. Neďaleko Alamogorda 16. júla 1945 sa uskutočnil prvý výbuch atómovej bomby. V kritickej chvíli Oppenheimer citoval epos starých Indov: Žiara všemocného, bez hraníc a konca – to tisíc sĺnk, naraz vyšľahnutých... Odvtedy k presvedčeniu, že veľký objav je stelesnením krásy, že vedieť je dobré a to samo o sebe, pribudlo tušenie povinnosti svedomia k zodpovednosti za zneužitie vedeckého poznania. Spolu s Oppenheimerom postupne uznávame, že naše prírodovedné i humanitné poznanie je stále na hranici tajomstva. Už dávno sa malo nariadiť jemnejšie pochopenie povahy ľudského poznania a vzťahov človeka k vesmíru... V každom výskume, v každom rozšírení znalostí sme vtiahnutí k rozhodnutiu a v každom rozhodnutí je zahrnutá nejaká naša strata, strata toho, čo sme si nezvolili... Zmysel spoznávame vždy tým, že niečo vynechávame.
Príťažlivá a vzrušujúca osobnosť, zložitý a možno rozporuplný človek J. R. Oppenheimer spoznal, že sme hladní po vznešenosti, po tých vzácnych slovách a skutkoch, ktoré harmonizujú jednoduchosť s pravdou. Odhalil nám jemné spojenie vedy a umenia: Umelec a vedec majú zvláštny spoločný problém a súčasne zvláštnu spoločnú nádej, i keď ich spôsob prístupu je neobyčajne rozdielny – predsa len v ich životoch s tak vzdialeným charakterom je tušené puto, tušená analógia. Ako vedec, tak aj umelec žije stále na okraji tajomstva, ktoré ho obklopuje. Mierou ich tvorivej činnosti je schopnosť zharmonizovať to, čo je nové, s tým, čo je bežné, so zmyslom pre rovnováhu medzi novotou a syntézou, so zápasom o čiastočný poriadok v úplnom chaose. Svojou prácou a svojim životom môžu pomôcť sebe, pomôcť jeden druhému, pomôcť všetkým ľuďom. Môžu budovať cesty spájajúce osady umenia a vedy medzi sebou i s okolitým svetom – mnohonásobné a nesmierne cenné zväzky pravého ľudského spoločenstva... Môžeme si navzájom pomáhať, pretože sa navzájom milujeme.
DUŠAN JEDINÁK