Vtákopysk žil už s dinosaurami
25.1.2008 14:50:13 | QNational Geographic | Počet zobrazení: 14595x
Výskum nájdených skamenelín ukázal, že austrálsky vtákopysk na Zemi žije oveľa dlhšie ako sa predpokladalo a tento druh kladúci vajcia tu bol už v dobách dinosaurov.
Vtákopysky a ich najbližšie príbuzné druhy, štyri druhy ježury, sa podľa predchádzajúcich dohadov oddelili od spoločného predka pred 17 až 65 miliónmi rokov. Teraz sa však zistilo, že pozostatky považované za zvyšky vzdialeného predka vtákopyskov a ježúr, vymretého druhu Teinolophos, patria v skutočnosti jednému z prvých vtákopyskov. Vedci to zistili röntgenovou analýzou čeľustnej kosti.
Zistenia znamenajú, že dva druhy zvierat sa museli oddeliť ešte pred tým, ako sa zachovala táto skamenelina, teda najneskôr pred 112 miliónmi rokov.
Medzinárodný tím vedcov vedený Timothym Roweom z University of Texas použil špeciálne upravený CT skener na získanie podrobných obrázkov internej štruktúry 112,5- až 122-miliónov-ročnej čeľustnej kosti druhu Teinolophos, ktorú našli v juhovýchodnej Austrálii.
Zistili, že Teinolophos už mal vyvinuté znaky, ktoré považovali za výsadu vtákopyskov ako elektrosenzitívny „zobák“ na hľadanie koristi vo vode.
„To vtákopyska posúva za hranicu prelomu kriedy a terciéru,“ povedal Rowe mysliac na hromadné vymieranie pred 65 miliónmi rokov, ktoré bolo koncom dinosaurov.
Zobáky vtákopyskov sú zložité zmyslové orgány pokryté elektrickými receptormi. V mútnych vodách lovia tieto zvieratá tak, že sledujú slabé elektrické pole vznikajúce svalovou aktivitou rýb alebo inej koristi. Teinolophos mal na základe nálezu širokého kanála v spodnej sánke tiež elektrocitlivý zobák.
Všetky cicavce majú nejaký kanálik, ktorý vedie nervové vlákna do zubov. U vtákopyska je tento kanálik veľmi zväčšený aby sa do neho zmestila veľká sieť vlákien, ktoré prenášajú senzorické informácie zo zobáka. Tvrdenie, že Teinolophos je v skutočnosti vtákopysk sa opiera práve o tento fakt.
„Nič iné ako vtákopysk nemá taký kanál,“ povedal Rowe.
Matt Phillips z Austrálskej národnej univerzity tvrdí, že je treba ďalšie dôkazy. Podľa neho „výskum nepreukázal, že sa vtákopysky a ježury oddelili pred viac ako 122 miliónmi rokov.“
Phillips ponúkol alternatívne vysvetlenie nálezu – že predok ježúr a vtákopyskov mal tiež široký kanálik v spodnej čeľusti a tento znak sa preniesol do vtákopyskov ale ustúpil pri vývoji ježúr.
Podľa tohto vysvetlenia mohlo oddelenie oboch druhov nastať ešte stále relatívne nedávno. Rowe tvrdí, že dôkaz neskoršej divergencie je veľmi slabý a skôr dáva zmysel, že široký nervový kanál je jedinečným znakom vtákopyskov.
Pretože skameneliny vtákopyskov a ježúr sú veľmi zriedkavé, Rowe pripomenul, že väčšina predchádzajúcich odhadov o živote týchto zvierat bola založených na molekulárnych dôkazoch.
Postupné hromadenie zmien DNA v príbuzných živočíšnych druhoch predstavuje molekulárne hodiny, ktoré môžu biológovia použiť na odhadnutie oddelenia druhov. Zmeny DNA však neprebiehajú u všetkých druhov rovnakým tempom. Hodiny musia byť upravené pomocou iného dôkazu, napríklad skameneliny.
Rowe povedal, že odhady neskoršieho oddelenia druhu vtákopyskov používali molekulárne hodiny upravené informáciami zo skamenelín vačkovcov a iných cicavcov, nie však vtákopyskov a ježúr.
Nový objav predpokladá, že molekulárna evolúcia u vtákopyskov a ježúr prebehla pomalším tempom ako u iných druhov cicavcov.
„Žiadna z molekulárnych štúdií nepredpokladala, že nájdeme tak starého vtákopyska,“ povedal Rowe. „Teraz sa potvrdzuje, že vtákozobce sú pomalé skutočne v mnohých ohľadoch.“
Vtákopysky a ježury sú jediné známe vtákozobce alebo cicavce, ktoré kladú vajcia.
„Tempo ich metabolizmu a srdca je pomalšie, ich telesná teplota je nižšia a je možné, že ich vetva sa tiež vyvíjala pomalšie ako iné druhy cicavcov,“ dodáva Rowe.