Nový účinný priehľadný pancier
22.12.2009 13:40:21 | * q| Počet zobrazení: 2838x
Hovoríme s doc. Dušanom Galuskom z Ústavu anorganickej chémie SAV
Jedným z najpozoruhodnejších, no súčasne aj najnenápadnejších exponátov na Noci výskumníka v bratislavskom Avione bola tabuľka skla veľká 50 x 50 cm. Je výsledkom práce výskumného a vývojového tímu, ktorého koordinátorom je doc. Dušan Galusek z Ústavu anorganickej chémie SAV, pracovisko Trenčín.
Čím je vystavovaná tabuľka skla pozoruhodná?
Nejde o obyčajné sklo, ale o nový koncept vrstveného priehľadného panciera.
Prečo bol jeho vývoj nevyhnutný?
Momentálne sú na svetovom trhu k dispozícii protipancierové strely, ktoré používajú špeciálne jednotky a snajperi. V zásade sú nepredajné tretím stranám, teda ľuďom, ktorí by ich nemali mať, ako sú teroristické organizácie či pokútne režimy. Nuž, ale vo svete to chodí tak, že napokon sa mnohé špeciálne zbrane dostanú aj k nim. Protipancierová munícia má veľmi špecifickú strelu. Vyrába sa z karbidu volfrámu. Je to veľmi tvrdá a ťažká keramika, ktorá má veľmi vysokú priebojnosť. Takáto guľka letí zo snajperskej pušky rýchlosťou okolo 1 000 metrov za sekundu a prebije 20 milimetrov pancierovej ocele alebo 12 centimetrov vrstveného nepriestrelného skla s polykarbonátovými medzivrstvami. Takéto hrubé sklo sa do auta ani helikoptéry nedá použiť, nehovoriac o jeho hmotnosti 340 kilogramov na meter štvorcový.
Takže vaším cieľom bolo v prvom rade znížiť hmotnosť priehľadného panciera. Ako ste to dosiahli?
Áno, išlo nám o zníženie hmotnosti. To sa podarilo využitím ultratvrdej vrstvy z opracovaného monokryštalického zafíru optickej kvality. Vďaka nej sa mohla hrúbka okna znížiť z potrebných 120 milimetrov na 60 milimetrov, teda na polovicu, čo prináša výrazné zníženie hmotnosti. Navyše sa pri zachovanej kvalite ochrany dá bez väčších problémov vmontovať do rámov okien.
Zafír je však drahý...
To je veľký problém. Celoplošné zafírové okno s rozmermi 50 x 50 centimetrov, ktoré sme vystavovali počas Noci výskumníka, stojí asi 20 000 eur. Ide síce o prototyp, ktorý býva drahší, ale ani v prípade priemyselnej výroby by cena nebola oveľa nižšia. A toľko peňazí na jeho osadenie, okrem limuzíny amerického prezidenta, nezaplatí nikto.
Dá sa však znížiť cena okna a súčasne zachovať jeho vlastnosti?
Prišli sme s konceptom, v ktorom kombinujeme zafír s bežným nepriestrelným sklom. V praxi to vyzerá tak, že v okne 50 x 50 centimetrov je len jeden pruh zafíru široký asi 10 centimetrov. Celé okno má pritom zvonku sklopný žalúziový systém z pancierovej ocele a len v strede je pás z polykarbonátu, teda priehľadného polyméru. Vtip je v tom, že ak auto vybavené takýmto oknom ide do oblasti s vysokým rizikom napadnutia napríklad snajpermi, tak sa žalúziový systém v prípade útoku uzavrie. Celé okno je potom s výnimkou zafírového pruhu kryté pancierovou oceľou, pričom zafírový pás prekrýva polykarbonátová lamela. To znamená, že zostáva dostatočný zorný priestor pre vodiča, takže nemá problém s videním. Cena je, pochopiteľne, výrazne nižšia.
Kto zastrešoval výskum a vývoj nového priehľadného panciera?
Projekt sa riešil v rámci programu NATO Veda pre mier a bezpečnosť. Ide o špecifický program zameraný na spoluprácu Severoatlantickej aliancie s partnerskými krajinami. Aj my sme v ňom začínali pred viacerými rokmi, keď Slovensko ešte nebolo členom NATO. Spolu s priemyselným partnerom sme vyvíjali rezné doštičky z keramiky na obrábanie kovov pri vysokých rezných rýchlostiach. Po teroristických útokoch na USA 11. septembra 2001 aliancia čiastočne zmenila náplň programu. Rozhodla sa podporovať len taký výskum, ktorý má nejaký vzťah k bezpečnosti a boju proti terorizmu. Navyše, Slovensko i ďalšie krajiny sa už stali členmi NATO. Preto sa celý program Veda pre mier a bezpečnosť posunul trochu na východ. V jednotlivých projektoch musí byť riešiteľský tím z niektorej členskej krajiny a ich partneri zo štátov bývalého Sovietskeho zväzu alebo z krajín tzv. Stredomorského dialógu, ktorého účastníkmi sú napríklad Maroko, Egypt, Izrael. Cieľom je totiž ukázať vládam i obyvateľom týchto krajín, že NATO nie je ich nepriateľ, ale partner. Najmä v Rusku, na Ukrajine a v ďalších štátoch bývalého Sovietskeho zväzu ho totiž stále vnímajú ako nepriateľskú organizáciu.
Prečo sa projektu zúčastnilo práve vaše pracovisko v Trenčíne?
V okolí Trenčína bolo tradične bohaté zázemie sklárskeho priemyslu. Navyše tam bol pred rokom 1989 Výskumný vývojový ústav sklársky, ktorý však zanikol. Zachovala sa z neho len malá časť, detašované pracovisko Ústavu anorganickej chémie SAV. Po vzniku Trenčianskej univerzity vzniklo z neho spoločné pracovisko pod názvom Vitrum Laugaricio – Centrum kompetencie pre výskum skla. Dnes je to spoločné pracovisko štyroch inštitúcií. Pribudla Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU a sklárne RONA a. s. v Lednických Rovniach. Pôvodné zameranie bolo teda na sklo. Na toto pracovisko som prišiel v roku 1995 a priniesol som so sebou oblasť výskumu oxidových keramických materiálov. Odvtedy sú nosnými témami pracoviska dve oblasti. Jednak sú to priemyselne vyrábané sklá, jednak oxidové keramické materiály a keramické komponenty na báze oxidu hlinitého. Momentálne sa nám slušne darí získavať grantové úlohy. Zamestnávame 12 pracovníkov a máme 12 doktorandov. To je už celkom silný výskumný tím.
Kto ďalší sa projektu zúčastnil?
Okrem Ústavu anorganickej chémie SAV to bol náš priemyselný partner v Českej republike, spoločnosť Saint Gobain Advanced Ceramics v Turnove ako odberateľ výsledkov. Do projektu vstúpili aj dvaja partneri z bývalého Sovietskeho zväzu. Prvým je Inštitút monokryštálov v ukrajinskom Charkove, ktorý bol hlavným partnerom v príprave zafírových doštičiek používaných ako tvrdý krycí materiál na pancier. Druhým ruský Ioffeho fyzikálno-technický ústav v St. Petersburgu, ktorý pracuje v oblasti balistiky a vývoja pancierových materiálov od tridsiatych rokov minulého storočia a má v tejto oblasti veľmi bohaté skúsenosti.
Rozhodujúca účasť Severoatlantickej aliancie na vývoji naznačuje vojenské využitie nového priehľadného pancieru. Na čo by sa mal použiť?
V prvom rade ide o obrnené vozidlá, ktoré pôsobia v bojových pásmach, napríklad teraz v Afganistane, kde treba počítať s útokmi snajperov či strelcov zo zálohy. Uplatniť sa však môže aj vo vybavení helikoptér, ktoré v bojových nasadeniach často čelia paľbe z guľometov. Tam by cena okien nebola až tak rozhodujúca. Ak totiž helikoptéra stojí niekoľko miliónov dolárov, tak nejakých 50 000 či 100 000 dolárov nehrá rolu, takže sa môže použiť celoplošná konfigurácia, a nielen pás zafíru.
Hovoríme o bezpečnosti mobilných okien. Dal by sa váš priehľadný pancier použiť aj na stacionárnu ochranu, napríklad najvýznamnejších budov, ako je Biely dom?
Určite, ak by si to chceli zaplatiť. Dokonca pri stacionárnej ochrane je problém menší, lebo hmotnosť tam nezohráva takú významnú úlohu a je jedno, či je okno o centimeter hrubšie, tenšie alebo má o 100 kg viac.
Ako sa nový priehľadný pancier skúšal?
Skúšky sme robili na strelnici v Slavičíne v Českej republike, ktorá má certifikáty od NATO, Európskej únie, ale aj Izraela. Ich testy sú pritom pri podstatne tvrdších podmienkach, ako sa môžu očakávať v reálnej bojovej situácii. Skúšky sa robia práve na okne s rozmermi 50 x 50 cm, ktoré musí vydržať zásah troma strelami v línií vo vzdialenosti po 15 cm alebo vo vrcholoch rovnostranného trojuholníka s takou istou dĺžkou strán. Možno sa to zdá byť zvláštne, lebo kto si spomenie napríklad na Old Shatterhanda, pamätá si, že trafil trikrát či päťkrát do toho istého miesta. To sa v reálnom živote prakticky nemôže stať. Známy je len ojedinelý príklad, kedy vojaka oblečeného v nepriestrelnej veste zasiahli tri strely, každá na inom mieste.
Čo bude s vaším vynálezom ďalej?
Momentálne tento systém prichádza do výroby. Česká firma SVOS Přelouč prejavila oň záujem a začínajú sa testy a montovanie do bojových vozidiel.
Na Slovensku sa nedá vyrábať?
Nemáme takého výrobcu. Aj v Českej republike vlastne nejde o výrobcu celku, ale o skladanie jednotlivých komponentov. Je to preto, že ani tam, ale ani u nás neexistuje výrobca, ktorý by vedel vyrábať monokryštály zafíru v takej veľkosti a kvalite, ako by sme potrebovali. Všetko sa dováža z Ukrajiny, Francúzska či USA. Podobne je to aj s ďalšími súčasťami nového priehľadného panciera.
Môže Rusko samo vyrábať nový priehľadný pancier, keďže sa na jeho vývoji zúčastnilo?
Samozrejme, môže. Keďže to neprekáža NATO ako organizácií, ktorá vývoj financovala, tak to nemôže ani nám. To je tiež súčasť snahy presvedčiť, že Severoatlantická aliancia nie je nepriateľ, ale partner. Výsledky takéhoto výskumu má preto aj ruská strana právo využívať.
Hodláte sa ďalej venovať vylepšovaniu priehľadného panciera?
Áno, chceme ísť ešte ďalej. Momentálne majú naše panciere podľa normy STANAG úroveň ochrany 3, ktorá zahŕňa protipancierovú muníciu kalibru 7,62 mm so strelou z kalenej ocele alebo z karbidu volfrámu. Teraz existuje snaha rozšíriť náš projekt na vyššiu úroveň STANAG 4, kde doteraz žiadna ochrana pomocou priehľadného panciera neexistuje. Ide o ochranu pred protipancierovými strelami veľkokalibrového guľometu ráže 12 mm. Všetko závisí od toho, či bude priemyselný partner mať stále záujem o ešte dokonalejšie a bezpečnejšie priehľadné panciere. Ak áno, tak podáme spoločný projekt a pôjdeme do toho. Tým, že sa prvý projekt vyriešil veľmi úspešne, máme šancu, že NATO poskytne prostriedky aj na druhý.
Váš vývoj ukazuje, že slovenskí výskumníci vedia svoje nápady dotiahnuť až do praktického využitia. Doma sa to však vždy nedarí. Prečo?
Na Slovensku neexistuje systém prenosu výsledkov výskumu a vývoja do praxe, aj keď v poslednej dobe zaznamenávame v tomto smere výrazný tlak zo strany štátnych orgánov a ministerstiev financujúcich výskum. Maslo na hlave majú obe strany – výskum i výroba. Pred pár rokmi sme organizovali sklársku konferenciu, kde boli ľudia z akademickej sféry i priemyslu z celého sveta. Počas okrúhleho stola na tému spolupráce akademickej sféry a priemyslu sme zistili, že je to problém nielen u nás, ale na celom svete. Akademici a priemyselníci hovoria totiž iným jazykom a najmä žijú v úplne iných časových horizontoch a majú úplne iné ciele výskumu. Priemyselník chce čo najrýchlejšie a najpriamejšie riešenie svojho problému, ktoré pôjde okamžite do praxe a bude prinášať peniaze. Akademika zaujímajú princípy, prečo to funguje tak, ako to funguje a chce svoje výsledky publikovať. Nie veľmi ho zaujíma, kedy jeho výsledky pôjdu do výroby. To znamená, že spoločný jazyk je ťažké nájsť. Navyše zo strany priemyslu nie je veľký záujem riešiť úlohy fundamentálneho výskumu a nie sú na to ani prostriedky. Stretávame sa s tým, že za nami príde priemyselný partner, keď mu horí výroba a potrebuje to vyriešiť najlepšie zajtra. Keď mu povieme, že to bude stáť 20 000 eur, je zhrozený a povie: preboha, mám na to 1 000 eur. A za to ja nezaplatím ani telefóny.
Pripravil MARIÁN BABIC