Ako starnú vedecké poznatky?
7.6.2011 13:30:31 | * q| Počet zobrazení: 3033x
Mnoho ľudí si myslí, že hlavným výsledkom vedy sú nejaké hmatateľné produkty, napríklad prístroje, supravodivé materiály, liečivá alebo nové technológie. Nie je to tak. Za najdôležitejší prvotný produkt vedy sa považujú nové poznatky. Sú to napríklad poznatky týkajúce sa rôznych javov, postupu prípravy látok alebo vlastností rôznych objektov. Je prirodzené, že tak ako všetko ostatné, aj vedecké poznatky starnú.
Akým spôsobom sa vlastne vedecké poznatky zverejňujú? V modernej histórii sú dva najdôležitejšie spôsoby. Prvý, najčastejší, je ich zverejnenie formou článku v odbornom časopise a druhý je zverejnenie v podobe patentovej prihlášky. Nie je problém určiť hodnotu televízora alebo vysávača. Ako však hodnotiť odbornú úroveň vedeckých článkov? Robí sa to spôsobom, ktorý sa môže zdať na prvý pohľad veľmi prekvapujúci, pretože pripomína hodnotenie úspešnosti akéhokoľvek obchodného produktu: na základe počtu predaných výrobkov. V našom prípade je významné, ako sa odborná komunita zaujíma o publikovaný článok. V praxi to znamená, koľkokrát sa nový poznatok objaví v ďalších publikáciách, teda koľkokrát ho citujú. Takéto hodnotenie kvality vedeckých prác sa zakladá na úplne formálnom prístupe. Jeho logika je založená na princípe: dobré je iba to, čo iní skutočne používajú, a, to, čo nepoužívajú, nemá veľkú cenu. Je obvyklé, že postupom času sa vedecký poznatok cituje čoraz menej, ako keď bol novinkou. Jednou z možností, ako tento pokles vyjadriť jediným číslom, je uviesť časové obdobie, za ktoré poklesne počet citácií na danú vedeckú prácu zo svojej najvyššej hodnoty na polovičnú hodnotu. Ide o tzv. polčas citovanosti. Je prirodzené, že významné vedecké objavy sa citujú veľmi dlho a polčas ich citovanosti môže mať hodnotu mnohých desiatok rokov a v niektorých prípadoch aj niekoľkých storočí. Na druhej strane krátky život mnohých poznatkov nemusí byť vôbec prejavom ich nízkej kvality, ale znakom veľmi rýchleho rozvoja danej vednej disciplíny. Napríklad to, čo sa zistilo pred rokom, môže byť teraz už prekonané. Možno takýmto úradníckym spôsobom posudzovať hodnotu vedeckých poznatkov? Je naozaj niekoľko rozumných dôvodov, ktorými by sa dal uvedený spôsob spochybniť. Prvý z nich by mohol vyplývať z určitého porovnania s nevedeckými informáciami, šírenými napríklad novinami a časopismi. V nich sa často stretávame s prípadmi mimoriadneho ohlasu na vyložené hlúposti. Nemožno povedať, že v odborných časopisoch sa nemôžu objaviť aj hlúposti, ich výskyt je však neporovnateľne menší než v bežných periodikách. Sú minimálne dva dôvody, prečo je to tak. Prvý je ten, že zverejnenie nového poznatku v odbornom časopise posudzujú odborníci. Toto posudzovanie nie je formálnou procedúrou, pretože posudzovatelia preberajú na seba veľkú časť osobnej zodpovednosti za zverejnenie poznatkov. Druhý dôvod je ten, že zverejnenie hlúposti alebo vyloženého omylu neprináša ani autorom a ani odbornému časopisu nijakú slávu a ocenenie, ako to často vidíme v bežnom živote. Skôr naopak. Napriek tomu sa občas stáva, že zverejnenie úplne chybných alebo dokonca vymyslených výsledkov môže vyvolať nevšedný záujem v podobe veľkého počtu citácií. Druhým, oveľa závažnejším problémom hodnotenia zastarávania poznatkov na základecitovanosti je jeho principiálna neprijateľnosť. Vedecká informácia totiž nie je nijaký módny produkt. Preto o tom, či je alebo nie je zastaraná, rozhoduje iba jej pravdivosť, teda či bola alebo nebola vyvrátená či prekonaná. To znamená, že jej vek vôbec nie je rozhodujúci. S potvrdením alebo vyvracaním vedeckých poznatkov to však nebýva také jednoduché. Vedecké práce totiž obvykle nie sú učebnicovými úlohami, ktorých výsledkom je jediné číslo, ako v prípade rýchlosti svetla alebo zvuku. Naopak, ich výsledkom je často veľký súbor rôznych – často aj nekvantifikovateľných informácií. Pri súčasnom obrovskom množstve vedeckých poznatkov je preto pravdepodobnosť ich budúceho preverovania vo väčšine prípadov veľmi nízka.