Čo vieme o kométach?
26.7.2011 07:59:37 | * q| Počet zobrazení: 2561x
Odpovedá RNDr. Vojtech Rušin z Astronomického ústavu SAV v Tatranskej Lomnici
Kométy alebo vlasatice, ako sa im na Slovensku tiež hovorilo, boli začiatkom 20. storočia ešte dosť záhadným objektom na nočnej oblohe. Vyplývalo to z toho, že kométy, ktoré mali prichádzať do Slnečnej sústavy z vesmíru (Oortov oblak komét na hranici Slnečnej sústavy vtedy nebol známy), sa oddávna považovali za predzvesť nejakej skazy pre ľudstvo či zemeguľu, boli svedkom nejakej významnej udalosti, ktorá sa odohrala na Zemi. Napríklad, od čias starých Rimanov sa tradovalo, že kométa, ktorá sa objavila na oblohe po vražde ich panovníka Gaiusa Iuliusa Caesara (100 – 44 pred n. l.), bola jeho duchom, ktorý sa vznášal do nebies, a tak ju pomenovali Julianum Sidus. Kométa z roku 1456 mala byť predzvesťou ďalšieho vpádu Turkov do Európy. Podobných príkladov by sme našli veľmi veľa. Koniec koncov, aj dnes medzi laickou verejnosťou panuje obava, že ak sa na oblohe objaví jasná kométa, nastane na Zemi nejaká veľká katastrofa. A čím je kométa jasnejšia, tým bude katastrofa väčšia. A pritom ročne pozorujeme niekoľko desiatok nových komét, ktoré voľným nevidno.
Začiatkom 20. storočia sa už vedelo, že kométy sú súčasťou Slnečnej sústavy a okolo Slnka sa pohybujú po kužeľosečkách, najčastejšie po elipse, zriedkavejšie majú dráhy parabolické či hyperbolické. K takému poznatku dospeli astronómovia až po objave gravitačného zákona (I. Newton, 1643 – 1727) či Keplerových zákonov (J. Kepler, 1571 –1630). Do praxe ich zaviedol Edmund Halley (1656 – 1742), keď predpovedal návrat kométy z roku 1663 k Slnku v roku 1758 alebo 1759. Tak definitívne potvrdil, že kométy, podobne ako planéty obiehajú okolo Slnka. Halley správne vystihol, že ak sa kométa dostane do blízkosti hmotných planét, napríklad Jupitera alebo Saturna, jej dráha sa môže gravitačným pôsobením týchto telies zmeniť. Okrem gravitačných porúch sa dráhy komét menia aj vďaka takzvaným negravitačným vplyvom. Ide o raketové pôsobenie usmerneného úniku plynov z kometárneho jadra v súlade so zákonom akcie a reakcie. Kométa z roku 1663 sa oneskorila v dôsledku negravitačných efektov, perihéliom prešla 12. marca 1759. Hoci ju samotný Halley už nemohol vidieť, právom ju po ňom pomenovali Halleyho kométa. Dodajme ešte, že vtedy sa veľmi málo vedelo, z čoho sa skladá jadro komét a aké je veľké. V súčasnosti už vieme, že keď sa kométa priblíži k Slnku v presne stanovenej vzdialenosti, začne sa z jej povrchu odparovať hmota, ktorá vytvára takzvanú komu. Obklopuje ju ultrafialové žiarenie atomárneho vodíka. Dá sa pozorovať len zo satelitov, lebo ozónová vrstva atmosféry je nepriechodná pre UV žiarenie, a tak o nej vtedajší vedci nemohli vedieť podrobnosti. Jadrá a komy komét mali byť podľa nich tekuté, zmiešané s pevnými časticami, alebo len pevné, no pripúšťalo sa aj plynné zloženie z istých pár, a keď cez ne prejdú slnečné lúče, kométa sa stáva viditeľnou. Chvost komét (plyny) mali tvoriť častice z jadra či komy, ktoré sa uvoľnili v dôsledku ich nahriatia v blízkosti Slnka a nejakou silou boli smerované od Slnka. Dnes vieme, že jadrá komét sú zložené zo zmrznutej vody, metánu, zmiešané s čiastočkami meteoritického prachu a minerálov (napr. silikáty, niklové nerasty).