Výskum a vývoj, ktorý vynáša
9.5.2012 10:03:39 | * q| Počet zobrazení: 2287x
Dr. Ing. František Simančík je riaditeľom Ústavu materiálov a mechaniky strojov SAV a čerstvým nositeľom ocenenia Krištáľové krídlo. Vo svojej práci dosiahol niekoľko vynikajúcich výsledkov, medzi ktoré patria najmä originálne technológie výroby penového hliníka a kompozitov s kovovou matricou, ktoré vyústili do viacerých praktických aplikácií, najmä v konštrukciách automobilov.
Za veľmi perspektívny možno považovať vývoj nových konštrukčných materiálov, ktoré odolávajú vysokým teplotám. Bez nich totiž nie je možný ďalší technologický rozvoj, lebo súčasné materiály nestačia napríklad na odvod tepla z rýchlych mikroprocesorov či výrobu energie termojadrovou fúziou.
V najbližšom období však najväčšie šance dávam novým chladiacim a ohrevným panelom z penového hliníka (písali sme o nich v Quarku č. 8/ 2010), ktoré by mohli priniesť úplnú revolúciu vo vytváraní tepelnej pohody v uzatvorených priestoroch pri relatívne nízkych nákladoch, pretože využívajú nízkopotenciálové teplo, ktoré sa dá relatívne lacno získať z obnoviteľných zdrojov energie.
Vývoj týchto originálnych panelov máme ukončený a úspešnosť prvých aplikácií predstihuje aj naše najsmelšie očakávania.
Vývoj v elektronike sa bez nových materiálov nezaobíde. Takmer všetko, čo sa v elektronike dosiahlo, bolo možné vďaka obrovskému pokroku v materiálovom výskume. Súčasné materiály už nemožno jednoducho deliť na kovy, keramiku a plasty.V každej oblasti sa už používajú heterogénne materiály, v ktorých sofistikovaná mikroštruktúra zabezpečuje unikátnu kombináciu mechanických, chemických, elektrických alebo magnetických vlastností. Ak sa pred 40 rokmi pamäť počítača prácne vyrábala z drôtov navlečených do feritových jadier, dnes sa nepomerne väčšia kapacita v podstatne menšom objeme dosahuje riadeným usporiadaním atómov v štruktúre materiálu.
Tak ako v chlebe alebo v kysnutom pečive. Použije sa kypriaci prášok, ktorý pri zvýšenej teplote uvoľňuje plyn. V našom prípade ide o hydrid titanu, ktorý sa zamieša do hliníkového prášku, zmes sa zhutní v lise a výlisok sa potom roztaví (upečie ako bábovka) vo vhodnej forme. Vodík, ktorý sa z hydridu uvoľní, vytvorí v roztavenom kove bublinky, vylisovaný polotovar sa nafúkne a ak máme úspech, kompletne vyplní formu. Po stuhnutí máme súčiastku, ktorá vyzerá ako hliníkový odliatok, vnútri je však pórovitá, podobne ako bábovka.
K prednostiam penového hliníku patrí najmä úžasná kombinácia malej hmotnosti a dobrej mechanickej tuhosti, ktorá ponúka široké uplatnenie pri odľahčovaní konštrukcií. Výhodou je, že sa súčiastky vyrábajú odlievaním v jednoduchej forme, čo umožňuje vytvárať ľubovoľné tvary a neexistujú ani technicky významné rozmerové obmedzenia. Ak sa do peny vložia vhodné spevňujúce prvky alebo rúrky, možno v jednoduchom kroku lacno vyrobiť nosný konštrukčný prvok spolu s integrovanými rozvodmi pre rôzne médiá, napríklad ohrevné a chladiace kvapaliny, ale aj pre palivo, ako v prípade veľkých lodných konštrukcií. Výrobok z hliníkovej peny navyše vynikajúco rozvádza teplo, tlmí hluk a vibrácie a dokáže aj absorbovať veľké množstvá nárazovej energie.
Jedno od druhého sa vo výskume materiálov nedá oddeliť. Nové materiály sa jednoducho nedajú pripravovať starými technologickými postupmi. Nové technológie sú však potrebné aj na skúmanie štruktúry materiálov a hodnotenie ich vlastností. Osobne sa však najradšej orientujem na výrobu produktov z nových materiálov a takúto prácu asi možno skôr nazvať aplikovaným inžinierskym výskum a vývojom než vedeckou prácou v odbore materiálového inžinierstva.
Vývoj s vynikajúcimi výsledkami sa dá robiť aj bez veľkých peňazí, ale bez invencie a dôvtipu určite nie. Ideálne je, ak sa skĺbi oboje – teda keď je dostatok peňazí pre dobrých vedcov.
Naše prvé technologické zariadenia na výrobu súčiastok z penového hliníka sme si napríklad vyrábali sami pri pomerne malých nákladoch a napriek tomu sa nám na nich podarilo pripraviť niekoľko originálnych produktov, ktoré sa dostali aj do konštrukcií automobilov a priniesli nám medzinárodnú popularitu.
Pred 14 rokmi som v Quarku povedal, že na úspech treba môcť, chcieť a vedieť, čo platí v plnej miere aj dnes. Žiaľ, len zriedkavo sa všetky tri faktory podarí optimálne skĺbiť a potom často vidíme, že môžu tí, čo nevedia, a tí, čo chcú, zase nemôžu. Na nešťastie sa čoraz častejšie, najmä u mladých ľudí, stretávam aj s takými, ktorí vedia a môžu, ale neraz nechcú a hľadajú si ľahšiu životnú cestu.
Nuž, materiály ako také, sú vždy strategickou surovinou, pretože podmieňujú rozvoj alebo stagnáciu spoločnosti. Stávajú sa aj súčasťou politických rozhodnutí. Dnes napríklad Európska únia podporuje projekty na hľadanie nezávislosti od vzácnych prvkov, ktoré sú nevyhnutné pre mnohé, najmä elektronické aplikácie, ale žiaľ, ich zásoby takmer absolútne kontroluje Čína. Dovoz akýchkoľvek materiálov alebo surovín potrebných na existenciu spoločnosti je vždy strategickou otázkou. Slovensko veľa vlastných strategických surovín nemá a aj tie, ktoré tu sú, ako drevo, voda alebo magnezit, si nedostatočne vážime a neefektívne s nimi plytváme.
Väčšina vedcov by zrejme povedala, že nedostatok finančných prostriedkov. Tento problém má však korene v tom, že na Slovensku neexistuje dobrá motivácia na financovanie vedy a výskumu, pretože slovenská verejnosť si, žiaľ, neuvedomuje, že rozvoj vedy a výskumu patrí k existenciálnym otázkam života spoločnosti. Hoci to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, no slovenská spoločnosť žije komfortnejšie, než si môže dovoliť, čoho dôkazom je pravidelný a nemalý deficit verejných financií. Znižovanie verejných výdavkov môže mať krátkodobý efekt, určite sa však nedá urobiť bez zníženia spoločenského komfortu, najmä ak sa dotýka oblastí, ako sú zdravotníctvo alebo verejné služby. Omnoho lepšou cestou je zvyšovanie verejných príjmov, a toto sa najefektívnejšie dosiahne zvýšením pridanej hodnoty slovenskej produkcie. Bez nevyhnutnosti drahých investičných stimulov pre výrobcov využívajúcich len relatívne a dočasne lacnú pracovnú silu. Investície do výskumu a inovácií sa niekoľkonásobne vrátia vo vyššej predajnej cene a lepšej konkurencieschopnosti slovenských výrobkov, pričom takáto návratnosť sa nedá dosiahnuť žiadnym iným spôsobom, pretože hlavnú časť ceny inovovaného výrobku tvorí hodnota poznatku, ktorý je doň vložený pri jeho vývoji. Pri dlhoročnej sériovej výrobe je hodnota poznatku stále rovnaká, nevyžaduje už žiadne ďalšie náklady.
Áno, ale vedomostná spoločnosť, o ktorej sa v súčasnosti neustále hovorí, nie je tá, ktorá využíva nové poznatky, ale taká, ktorá tieto poznatky sama tvorí a predáva, buď formou licencií, alebo integrované v inovovaných výrobkoch. To, že je to možné aj na Slovensku, ukazuje vynikajúci úspech firiem, ako sú ESET alebo Spinea.
Inovácie, samozrejme, nie sú možné bez investícií do vzdelávania a výskumnej infraštruktúry a o tomto treba slovenskú verejnosť presvedčiť. Každý by mal vedieť, že dovolenky v zahraničí, trináste platy, vianočné príspevky, fungujúce zdravotníctvo a ďalší pokrok tu budú len vtedy, keď na to budú peniaze, a tie tu budú len vtedy, keď sa naša produkcia bude predávať s vyššou pridanou hodnotou. Nikto iní než slovenskí vedci a výskumníci to však na Slovensku nedokážu zabezpečiť. Ak to verejnosť pochopí, vedecká práca dostane adekvátne spoločenské ocenenie a s tým spojené adekvátne financovanie.