Zvýšený výskyt žiariacich nočných oblakov
14.4.2014 23:21:38 | Ján Klučársciencedaily.com | Počet zobrazení: 2162x
Striebornomodré nočné oblaky, ktoré zdanlivo vyžarujú vlastné svetlo, boli prvýkrát pozorované v polárnych oblastiach v roku 1885. Tieto takzvané nočné svietiace oblaky sa postupne začínajú vyskytovať v čoraz nižších zemepisných šírkach (medzi 40. a 50. rovnobežkou), čo viedlo vedcov k úvahám, či sa nezmenili klimatické podmienky v oblastiach ich výskytu.
V roku 2007 NASA založila misiu AIM, ktorej cieľom bolo skúmať nočné svietiace oblaky v polárnych oblastiach. Teraz však vedci skombinovali údaje z viacerých iných misií spolu s počítačovými simuláciami, aby ukázali, že prítomnosť týchto oblakov systematicky narastá v zemepisných šírkach rozprestierajúcich sa nad severnou časťou Spojených štátov a južnou časťou Kanady.
James Russell z Hamptonskej univerzity povedal, že nočné svietiace oblaky sa vyskytujú vo výške približne 80 kilometrov nad zemským povrchom. To je dostatočná výška na to, aby mohli odrážať slnečné svetlo späť na Zem. Údaje z AIM a iných misií ukázali, že na to, aby sa tieto oblaky sformovali, musia byť teploty atmosféry veľmi nízke a musí v nej byť dostatok vodnej pary a meteorického prachu. Meteorický prach poskytuje vodnej pare povrch, na ktorý sa môže prichytiť, až kým z nej nízke teploty neurobia ľad.
V rámci výskumu výskytu nočných svietiacich oblakov Russellov tím porovnal meteorologické záznamy o teplote a vodnej pare pomocou validovaného počítačového modelu. Použité údaje pochádzali od NASA. Záznamy teplôt pokrývali obdobie od roku 2002 po rok 2011 a záznamy o koncentrácii vodnej pary obdobie od roku 2005 po rok 2011.
Tím otestoval svoj model tak, že porovnal jeho výsledky s pozorovaniami švédskeho satelitu Odin a amerického satelitu STPSat-1. Oba tieto satelity mali vo svojich záznamoch aj pozorovania nočných svietiacich oblakov. Výsledky simulácie sa presne zhodovali s pozorovanými údajmi a potvrdili teda správnosť Russellových postupov.
Model ukázal, že medzi rokmi 2002 až 2011 sa výskyt týchto oblakov zvýšil. Toto zvýšenie bolo sprievodným javom zníženia teplôt v časti atmosféry, kde sa nočné svietiace oblaky vyskytujú. Teploty v týchto výškach sa nezhodujú s teplotami v nižších vrstvách, keďže najchladnejšie teploty v nich zaznamenané pochádzajú z letných mesiacov. Avšak napriek tomu sú tieto zistenia relevantné pre výskum globálnej klímy.
Russell bude so svojim tímom aj naďalej skúmať, čo je príčinou tejto zmeny. Nazdáva sa, že by ňou mohol byť pokles slnečného žiarenia, keď Slnko prešlo zo slnečného maxima v roku 2002 na slnečné minimum v roku 2009.
Prevzaté z originálu "Appearance of night-shining clouds has increased" na sciencedaily.com