Ochrana umenia z plastu

Múzeá na celom svete čelia novému problému – plastové predmety z ich zbierok sa rozpadávajú. Časom sa môže stať, že sa plastové sošky, ukážky dizajnu, či filmy vyrobené z umelej hmoty znehodnotia až tak, že ich nebude možné obnoviť. Európski vedci skúmajú proces starnutia syntetických materiálov, čo by mohlo pomôcť objaveniu spôsobu ich ochrany.

V povojnových rokoch sa stal plast veľmi populárnym materiálom dizajnérov. V londýnskom Múzeu Viktórie a Alberta je Colombova stolička, ktorá bola prvou stoličkou vyrobenou len z jedného materiálu. Stolička, ktorá bola pôvodne biela, začala žltnúť. Stalo sa tak, pretože chemická štruktúra materiálu, z ktorého je vyrobená, absorbuje energiu, napríklad vo forme tepla či svetla, ktorá ju mení a spôsobuje stmavnutie materiálu. Ohrozené sú aj filmy, komixy a fotografie. Film sa postupom času stáva lepkavým a smrdí po octe. Celuloidy, ktoré používajú filmári na vytváranie animácií sa tiež znehodnocujú a jednotlivé farby sa oddeľujú od plastového povrchu. Spôsob rozkladu plastu je rozdielny od ostatných materiálov. Tempo rozkladu je veľmi prudké – materiál môže vyzerať dlho v poriadku a potom sa rozloží za pár mesiacov. Vtedy ho už nemožno zachrániť.

Ochrana umenia z plastu

Výskumom plastových pamiatok sa v Múzeu Viktórie a Alberta zaoberá Brenda Keneghanová. Zaujíma sa o rozpad, rozkladanie a stratu farby mnohých polymérov pochádzajúcich z 50. rokov minulého storočia. Jeden typ gumených materiálov oxiduje, čím sa znehodnotí povrch predmetu. Na druhej strane sú predmety vyrobené z PVC, ktoré v čase pôsobením svetla značne stmavnú. Ani najlepšie podmienky nedokážu zastaviť proces rozkladu v dobe, keď sa materiály stanú nestabilnými. Plasty z rovnakej skupiny polymérov sa navyše môžu líšiť tempom rozkladu. Doteraz vedci nevedia, prečo je to tak. Európsky výskumný projekt POPART chce pochopiť rozklad rôznych polymérov. Koordinátor projektu Bertrand Lavédrine realizuje množstvo experimentov v parížskom laboratóriu CRCC. Na urýchlenie starnutia plastov používa svetlo a teplo. Verí, že objaví procesy vedúce k zmene chemickej štruktúry syntetických materiálov a spôsoby, ako ich spomaliť či odvrátiť. Výskum zameraný na rozkladanie plastov už prebiehal v stavebníctve. Tam však možno plast jednoducho nahradiť, čo nie je prípad muzeálnych zbierok. Tu musí byť proces starnutia zastavený, alebo prinajmenšom spomalený. Problém je veľkou hrozbou pre značnú časť nášho kultúrneho dedičstva. Veľkú dôležitosť majú tiež ohrozené filmy a fotografie. A hoci je plast zväčša materiálom pre spotrebný tovar, niektoré výrobky by rozhodne malo vidieť ešte množstvo ďalších generácií.