Paul Erdös

Jeho životný štýl bol neštandardný. Žil ako matematický mních, nomád. Prakticky bez domova, bez majetku, bez rodiny. Vlastníctvo chápal ako príťaž. Schádzaval sa s matematikmi po celom svete, písal si s nimi, diskutoval. Snažil sa nerobiť kompromisy vo vzťahu k sebe, ani vo vzťahu k iným. Získal nezávislosť svetoobčana. ,,Som natoľko nezávislý, že sa nemusím nikomu zodpovedať za to, čo kedy urobím.“

Publikoval okolo 1 500 matematických prác, väčšinou ako spoluautor ľudí, s ktorými sa stretol na svojich cestách. Asi žiadny matematik doteraz nenapísal toľko vedeckých príspevkov a nemal toľko spoluautorov ako Paul Erdös, pútnik neohraničeným svetom matematiky. Sám priznal, že si matematiku obľúbil vďaka svojej matke, učiteľke na základnej škole, ktorá ho zabávala počtárskymi úlohami. Otec ho naučil mnohému v gymnaziálnych rokoch. ,,Od detstva sa mi na matematike páči veľké množstvo veľmi zaujímavých problémov. Ich riešenie mi oddávna prináša neopísateľnú radosť,“ priznával.
Dvadsaťročný Erdös objavil elegantný dôkaz Čebyševovej vety z teórie čísiel. Roku 1949 podal dôkaz vety o prvočíslach elementárnou formou. Skúmal tajomné vlastnosti prvočísiel (,,Viem, že čísla sú krásne. A ak krásne nie sú, tak nie je krásne nič.“), vypisoval ceny za vyriešenie predložených problémov. Ukazoval svojský spôsob vnímania matematických súvislostí, povzbudzoval pre ich odhalenie. Najviac pekných problémov objavil v kombinatorike a teórii grafov. Hovorieval: ,,Každý nevyriešený matematický problém starší než sto rokov je pravdepodobne problémom teórie čísiel.“ Stal sa nestorom diskrétnej matematiky vo svete. Vyriešil viac matematických problémov než ktokoľvek pred ním. V čase mimoriadnej aktivity vyprodukoval dve vedecké práce mesačne. Existuje až 700 recenzií s jeho podpisom. Ročne sa zúčastňoval desiatok kolokvií a matematických konferencií. Publikoval nové poznatky z oblasti teórie čísiel, kombinatoriky, teórie množín, teórie grafov, teórie grúp, teórie pravdepodobnosti, teórie aproximácií i geometrie. Získal cenu Americkej matematickej spoločnosti (1951) aj Wolfovu cenu (1983).
Vždy videl dostatok nevyriešených problémov, netúžil po vytvorení elegantných teórií: ,,Vyriešenie niektorých otvorených problémov môže mať pre ďalší rozvoj rozhodne aspoň taký význam, ako vypracovanie novej teórie,“ podčiarkol. Zasypal svet matematiky novými úlohami i pôsobivými riešeniami. Stal sa učiteľom matematickej spolupráce. ,,Urobme spolu nejaký dôkaz. Tým získate vlastnú skúsenosť. Je tak veľa problémov a tak málo času.“ Matematika bola pre neho svetom fascinujúcich problémov, ktorých riešenie spravuje Boh vo Veľkej knihe najelegantnejších dôkazov. Ani používanie elektronických počítačov v súčasnosti neuberá na užitočnosti efektívnej matematickej myšlienky. ,,Očakávam veľmi výrazný vplyv počítačov a ich výskumu na matematiku... Počítačom vďačí matematika za mnohé svoje naozaj užitočné aplikácie... Počítače výrazne pomáhajú matematike začleniť sa do širšie chápaného kultúrneho povedomia ľudí,“ uviedol.